Vandali: Fény, lak na vlasy a songy o stratenej láske, pre niekoho dobré, pre mňa nie

Bratislavský orchester Pištu, Basie a Valéra Tornáda Vandalovcov prichádza s novým zárezom na ich diskografii – Synovia hromu. Samotný veľký syn hromu Pišta nám porozprával, čo ukuchtili a ako to okorenili. Že vraj nič neodflákli, tak skúste vypočuť…

Synovia hromu sa hlásia po nejakom čase s novým albumom. Striedate to vždy s Čadom, alebo keď je viac materiálu pre Vandalov, tak „žijete punkom“  a naopak?

Nie, nie. Striedame to. Jedna nahrávka Čadu, jedna nahrávka Vandalov. Neberieme ohľad na to, čomu sa momentálne lepšie darí. Mali sme obdobia, že viac medzi ľuďmi išli Vandali, no my sme aj tak urobili nový Čad. Teraz, keď vo všeobecnosti punk zdochol, a nám ide karta s extrémnym Čadom, nedáme sa odradiť a prichádzame s novými Vandalmi.

Čad mal poslednú dosku Ťažký kov veľmi silnú a oceňovanú, veríte, že aj Vandali a ich Synovia hromu majú tento potenciál?

Za posledný rok/dva sme videli ako punková scéna na Slovensku zaspáva, odumiera. Také mená ako Zóna A, Slobodná Európa, Konflikt, alebo Davová psychóza, majú svoje meno, tradíciu, zázemie. No aj oni majú polovičnú návštevnosť koncertov oproti minulým rokom. Takže tlak povolil a my sme album urobili bez akýchkoľvek ambícií. Od predchádzajúcej nahrávky Invázia sme si veľa sľubovali, doslova sme sa bili o každú notu. Mysleli sme si, že sa po vydaní niečo stane. No chlape, nestalo sa nič, hehehe. Takže žiadne očakávania. Všetko čo príde, bude len a len milým bonusom.

Je to tým, že starí psi už na koncerty nechodia alebo mládež viac trápi láska a podobné témy?

Ja ti neviem. Mladí sú voľajakí presladení a starí sú leniví a nič ich nebaví. Hrali sme veľmi veľa koncertov so starou punkovou kapelou HT – Hoten Toten, v roku 2009/10 mali na koncertoch 500 ľudí a viac. Potom zrazu akoby uťal a prázdne sály. Mladé kapely ako Zoči voči, Paranoid, to prevalcovali. Kulmy, fény, lak na vlasy a songy o stratenej láske. Pre niekoho dobré, pre mňa nie.
 
Ako myslíš, že to celé dopadne? Vyčistí sa to a opäť prídu noví ľudia, ktorých táto hudba začne zaujímať? Nové kapely, nové kluby…

Bolo by super, keby sa tak stalo. Ale môže sa stať, aj úplný opak. Pozri ako dopadli bigbítové kapely a bigbítoví muzikanti. Sú to šesťdesiatnici, stále nosia dlhé vlasy, fúzy, lenonky, riflovky, dokonca hrajú aj ten svoj starý bigbít, ale všetci na nich serú. Ich publikum zmizlo. Zaslúžia si rešpekt za vernosť svojej hudbe, ale v istom zmysle sú smiešni. Minule som zaznamenal takú vetu, myslím, že Darwin to povedal: „Neprežili ani najsilnejšie, ani najinteligentnejšie druhy. Prežili tí, čo sa dokázali prispôsobiť novým podmienkam.“ V praxi to znamená – hipisák Pavol Hammel z rokov sedemdesiatych je popový spevák neskorších rokov. Neviem, či niečo také chceme. Skôr vyhynieme.

Krízu vidieť určite aj v predaji hudby. Prišli ste s myšlienkou dobrovoľnej platby za album. Veríte v túto cestu v dnešnej dobe u nás?

Deväťdesiat  percent kapiel to urobí takto: Po roku, dvoch od založenia nahrajú album v provinčnom štúdiu. Tam ich pekne ošklbú. Zvuk je taký, akoby na reproduktore bola položená deka, alebo perina. Pesničky nuda na kvadrát a je v nich veľa chýb, celé je to nepresné. O textoch ani nehovorím. Vydajú to ako digipack – 500 kusov, alebo keď sú zvlášť náchylní nechať sa obrať tak 100 kusov potlačených napalovákov. Pozrú si, koľko stoja CDčka iných kapiel a zavalia cenu 10 eur. Väčšina nákladu zhnije pod posteľou, lebo si to nemá kto kúpiť. Prvé albumy sme robili aj my presne takto. Bolo to deprimujúce. Hľadali sme nový koncept a postavili sme to na princípe solidarity. Cena je dobrovoľná. Kto chce a kto má, zaplatí pokojne 20 eur. Kto nemá zaplatí 50 centov. Bohatší podporia chudobnejších a všetci môžu počúvať rokenrol z našej produkcie. Odkedy to takto robíme, žiadne disky nám nezostávajú pod posteľou. Náklady sa nám zázračne vracajú takmer na nulu. Veľa diskov aj rozdáme.

Nový album uvádzate aj s novým klipom k skladbe Distortion.  Kto prišiel so scenárom a prečo práve táto skladba?

Tento song má dlhší vývoj. Pred nejakým časom ma oslovili chalani z Malignant Tumour, že či by som im neurobil pár textov. Tak som urobil, jasná vec, ale Bilos nič z toho nezobral, napísal mi, že sú to „fakt kraviny“, hehe. Tak sme to použili my a skladba vyšla super, text tam sedí presne ako má. Klip vymyslel Valér Tornád náš slávny bubeník, aj zorganizoval natáčanie, aj to zostrihal celé.

Desať nových skladieb ste vyberali z väčšieho portfólia, alebo sa vám nestáva, aby ste nejaký materiál „vyhadzovali“?

Pesničiek bolo viacero, možno nejakých pätnásť, ale vybrali sme len desať, ktoré sa nám zdali najlepšie a ktoré sa nám aj dobre hrajú. Keď robíš muziku a máš trochu sebareflexie, po vydaní albumu zistíš, ktoré pesničky tam nemuseli byť. Nakoniec by sa to zúžilo pokojne na jednopesničkový album, hehe, čo svet ešte nevidel. Na každom songu sme si dali záležať, nič sme neodflákli, ale ktovie akú životnosť tie skladby budú mať. Keď to nahráš a vydáš, žije si to vlastným životom. Poznám kapely, ktoré nenávidia svoje hity, nie sú s nimi stotožnené. Ich srdcovky naopak zostali zabudnuté a nepovšimnuté. Ale s tým nič neurobíš a nemáš nad tým žiadnu kontrolu.

Opäť ste vsadili na osvedčené štúdio Shaark, ale tentoraz mixáž za oceánom v metalovom štúdiu. Ako vnímate zvuk v porovnaní s vašou poslednou doskou Invázia?

Shaark bola jednoznačná voľba. Roky skúseností, super ľudia, priaznivá cena, profesionálny prístup. Nech vás nemätie názov štúdia Metal Works, kde sme nahrávku mixovali a mastrovali. Je to klasické staré štúdio so svetovým menom a brutálnym portfóliom. Môžeme pekne porovnávať. Kým Stage one v Nemecku, kde sme robili Inváziu, boli 100% spoľahliví – čo sa týka termínov, práce, detailov i vlastnej iniciatívy. Čadovský Ťažký kov sme robili v USA v Mana studios, čo má človek z legendárnych Hate Eternal. To už sme na termíny a detaily museli dozerať a vychytávať drobnosti, s ktorými sa im nechcelo babrať. Kanaďania z Metal Works majú veľmi veľa kapiel z Major labelov, tam sa točia brutálne peniaze, takže sa môže stať, že ťa posunú a samozrejme sa to aj párkrát stalo. No výsledok stojí za to. Nahrávka znie presne tak, ako má. Je absolútne číra, a môžeš ju púšťať na plné gule, aj tak je zrozumiteľná a našlapaná. Všetko to zabezpečuje bubenec Valér Tornád.

Medzičasom si založil vydavateľstvo Limerick, kde vychádzajú hlavne tvoje knihy a hudba Vandalov a Čadu. Aké plány máš s vydavateľstvom do budúcnosti? Môže malé alternatívne vydavateľstvo prežiť?

To sa ešte uvidí. Je okolo toho veľa administratívnej práce. Predaje sú slabé, a keď aj niečo predáš, nie je isté, či svoje peniaze dostaneš. Potom sú tam ohromné rabaty. Každý si niečo uchmatne. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Veľa vydavateľstiev funguje na tom, že vyžierajú štátne granty, to my však nechceme. Keď to nemá žiť vlastným životom a má to byť príživník, tak to nemá zmysel. Minimalizujeme náklady. Takmer všetko si robíme sami. Princípy D.I.Y. na ktorých funguje punk, sme preniesli aj do nášho sveta kníh. Lucia Piussi je s knihou Život je krátky, ktorú sme vydali, nominovaná v najprestížnejšej literárnej súťaži Anasof litera. Postúpila tam spomedzi 160 autorov. To je slušný zásek pre Limerick. Chystáme vydať román známeho blogera a punkáča Sama Marca a tiež nejaké rozprávky a poviedky. Nevydávame toho veľa, ale všetko čo vydáme, tak si za tým stojíme.