Súčasný black metal považujem z veľkej väčšiny za nekonečnú šeď a nudu, říká Adam z Malokarpatan

O black metalové scéně na Slovensku, o nahrávání i koncertování, i o tom, jak se black metalová senzace ze Slovenska těší na svoji show na letošním ročníku Brutal Assaultu. To všechno a spoustu dalších drobností jsme probrali s Adamem Sičákem, kytaristou a zakladatelem kapely Malokarpatan, pětičlenné sebranky udržující na Slovensku naživu odkaz prvních black metalových kapel. Rozhovor je obsáhlý a nacvakaný zajímavostmi, tak se do něj pusťte!

V jakých kapelách bylo možné členy Malokarpatan potkat, než se sešli v této kapele? Co vás dalo dohromady?

Najznámejšie budú asi bubeníkove predošlé kapely, stále fungujúca black metalová stálica Algor, ktorí pre fanúšikov už nie sú žiadnymi nováčikmi a pre mnohých sa jedná za tie roky o kultovú kapelu, pôsobil okrem iného aj v už neexistujúcich Hromovlad. Čerstvo odstúpivší vokalista Temnohor má vlastnú kapelu s rovnakým menom. My ostatní sme sa popri iných projektoch vyskytli v Remmirath. Malokarpatan pôvodne začal ako môj sólový projekt, ale tak nejak prirodzene sa časom rozrástol na plnohodnotnú skupinu – jedným z dôvodov boli aj ponuky na živé hranie. Hudbu a texty však stále píšem výhradne ja, s tým, že nevylučujem do budúcna príspevok od ostatných, ak by zapadal do konceptu. Chcel som jednoducho len hrať poctivý klasický metal, na ktorom som vyrastal. Tie užšie špecifiká tam už potom prenikli samovoľne. Všetci počúvame pomerne široký okruh hudby, ale na tých starých základoch sa zhodneme a to nás drží pokope.

Zatímco první album vznikalo v podstatě u vás doma, to druhé vzala pod křídla poměrně známá společnost Invictus Productions. Nestýskalo se vám po té pohodě dělat si vše podle sebe?

Invictus je síce jeden z väčších undergroundových labelov, ale stále je to ešte underground. Čiže tam neboli žiadne tlaky na čokoľvek – termín nahrávania, štúdio, či snáď samotný kreatívny proces. V tomto máme 100% slobodu. Rozdiel bol v tom, že tentokrát sa išlo do normálneho profi štúdia, konkrétne Studio Hostivař v Prahe. Vybrali sme si ho z praktických, aj symbolických dôvodov. V roku 1989 tam Master’s Hammer nahrávali kultové demo The Mass a chceli sme symbolicky pokračovať v tejto tradícii. Praktickým dôvodom bolo, že tam dodnes vznikajú metalové nahrávky a majiteľ Zdeněk Šikýř teda má dostatočné skúsenosti s nahrávaním podobnej hudby. Spolupráca s ním bola extrémne pohodová a ako človeka sme si ho myslím obľúbili všetci. Tá pohoda robiť si všetko sám mi však určite trochu chýba. Žiaľ si tento luxus nemôžem dovoliť, pretože nie som veľký talent na techniku a ak by sa to riešilo cez iných ako pri debute, nahrávanie by sa extrémne natiahlo. Takto boli všetci nútení nastúpiť na jedno určené miesto v jeden určený čas.

Rozdíl ve zvuku alba je dost znatelný, temná atmosféra zůstala, vymizelo ale trochu té syrovosti a špinavosti, neschází vám to ve vašem zvuku?

Ono ten pôvodný mix z Prahy bol ešte o niečo čistejší a uhladenejší. Mali sme na mix a mastering iba jeden posledný deň, takže sme to rozhodne v tomto podcenili. Keďže nie som fanúšikom príliš uhladeného znenia, album som sa rozhodol íst premixovať do iného štúdia na Slovensku, kde sa nakoniec urobil aj nový mastering. Úprimne povedané by som výsledný zvuk ešte stále trochu viac zašpinil, ale je to žiaľ o kompromisoch medzi kapelou a ľuďmi zo štúdií. Už samotné nahrávanie v profesionálnom štúdiu dnes automaticky znamená určitú zvukovú uhladenosť, čiže to neskôr bolo dosť o tom, aby sme to dodatočne zmršili. Myslím, že výsledný zvuk je úplne v poriadku, ale určite je pre mňa ponaučením do budúcna, aby sme si vyhradili viac času na mixovanie a takisto plánujem využiť aj menej tradičné spôsoby skreslenia gitár. Najviac som jednoznačne spokojný so znením bicích, ktoré sú veľmi prirodzené a drevné, bez triggrov a podobných moderných zhovadilostí.

Vím, že hudební inspirací jsou vám nejstarší black metalové kapely. Kdybys musel vybrat pár konkrétních jmen, kdo by to byl?

Na oboch albumoch sa to trochu líší, ale tie základy určite ostávajú u štvorice Venom, Mercyful Fate, Bathory a Tormentor. Ľudia nás najčastejšie zvyknú prirovnávať ku Master’s Hammer, čo je pre nás obrovská pocta, ale myslím, že hudobne s nimi veľa spoločného nemáme. Ide skôr o podobnosť jazykov, kultúr, určitého zmyslu pre čierny humor. Samozrejme ma ovplyvnili ich texty, najmä z Jilemnického okultistu. Čo ma osobne na kapelách prvej vlny black metalu fascinuje je ich obrovská rozmanitosť – black metal vtedy nebol zaužívaný štýl s vopred nalinkovanými pravidlami. Kapely označované týmto pojmom spájala len určitá mystická atmosféra a samozrejme texty orientované buď priamo na satanizmus, alebo na podružné zlovestné a temné témy spadajúce pod jeho širší koncept. Súčasný black metal považujem z veľkej väčšiny za nekonečnú šeď a nudu a práve touto inšpiráciou v žánrovom praveku, kedy ešte neexistovali skostnatelé pravidlá, sa mu pokúšame vdýchnuť nový život.

Vypadá to ale, že právě oldschool black metalu se na Slovensku, oproti západu, příliš nedaří. Myslíš, že je to definitivní, nebo věříš v renesanci toho žánru?

Máš pravdu, povedal by som ale, že je to aj širší východoeurópsky problém. Slovensko je v tomto ale naozaj špecifické, keďže napríklad v susednom Poľsku túto hudbu počúva neporovnateľne širšie publikum. U nás sme zaseknutí v akejsi podivnej časovej bubline niekde z konca 90. rokov. Kapely ešte stále drhnú brutal death amerického strihu a v black metale sa tu dodnes stretávam s kuriozitami typu cradleoffilthovské bakelitové klávesy a vokálny súboj kráska vs zviera. Pravým opakom je potom také Švédsko, kde je 80s metal obrovským trendom a vzniká tak aj mnoho kapiel, ktoré sa iba vezú na prchavej módnej vlne. Takže si na našom malom Slovensku môžeme aspoň povedať, že robíme veci inak ako ostatní. V renesanciu tohto žánru v našich končinách absolútne neverím, očakávam skôr ďalšie pretrvávanie onej časovej bubliny a jej anomálií.

Vaše texty rozhodně nejsou zpívané dnešní slovenštinou. O jaké jde nářečí, dialekt?

V podstate to nie je žiaden pevne daný dialekt, ale ide o voľne pospájané nárečové výrazy z oblastni západného Slovenska, odkiaľ pochádzame. Pochádza to celé od nášho bývalého speváka Temnohora, ktorý takto spieval už vo svojej vlastnej kapele. Tým som sa nechal voľne ovplyvniť a v mojich textoch som do toho pridal aj mnoho archaických a poetických výrazov, ku ktorým ma inšpirovali slovenskí básnici z minulosti, predovšetkým z obdobia romantizmu. Ten vplyv romantizmu bol v black metale cítiť odjakživa, najsilnejšie samozrejme v nórskej scéne.

Většina vašich textů, už podle názvů, zpracovává nějaký příběh. Jak se stavíš k black metalovým textům, které pracují spíše s koncepty nějakých emocí a vyjádření než vyprávění?

Oba prístupy môžu byť dobré. Záleží vyslovene len na talente autora. V minulosti som nejaké texty napísal aj v tebou opisovanom štýle, do Malokarpatan mi ideálne sedí ten rozprávačský prístup, ktorý bol typický pre klasický metal 80. rokov. Skvelým príkladom je Iron Maiden a ich spracovanie rôznych príbehov z histórie. Čo osobne v black metale ohľadom toho osobnejšieho prístupu neznesiem, sú rôzne samovražedne ladené texty od tzv. DSBM kapiel, tie s podstatou black metalu nemajú spoločné absolútne nič. Black metal a metal všeobecne by mal vyjadrovať skôr určitú silu a hrdosť, než slaboduché utápanie sa v depresiách a osobných problémoch. Samozrejme je obrovský rozdiel medzi melanchóliou (tá je pevnou zložkou žánru) a písaním o tom, ako niekoho nechala priateľka.

Vycházíte hodně ze slovenského folklóru a historie. Myslíte si, že vaše hudba může mít pro někoho i vzdělávací charakter?

Nerád by som sa v tomto smere staval do pozície nejakého mentora a spasiteľa – texty pre nás slúžia k dokresleniu celkovej atmosféry hudby. Samozrejme vždy poteší, ak vďaka nim niekto objaví niečo nové. Viac to určite platí u zahraničných fanúšikov, pre ktorých texty prekladám do angličtiny, pretože rád šírim náš folklór a mýty v cudzine. Robím to preto, lebo rovnako je pre mňa ako fanúšika zaujímavé, ak sa touto cestou dozviem niečo o iných kultúrach. Celkovo by som v súčasnom black metale privítal častejšiu orientáciu na vlastnú kultúru, než kopírovanie trendov zo zahraničia. Nie je nič horšie, než juhoamerickí vikingovia – pričom má tamojší kontinent fascinujúcu históriu, z ktorej sa dá čerpať mnoho inšpirácie. Myslím však, že sa to oproti 90. rokom, kedy všetci chceli byť Nórmi, časom mierne zlepšuje.

Má vám po dvou vydaných albech zásoba slovenského folklóru pořád co nabídnout? Nedochází inspirace pro texty?

Nad týmito vecami sa samozrejme zamýšľam a môžem zatiaľ s čistým svedomím povedať, že témy sme ešte stále nevyčerpali. Mám však rád zmenu a teda tretí album bude opäť tak trochu posunom do iných vôd. Bude sa tentokrát jednať o koncepčný album voľne opisujúci skutočné udalosti z čarodejníckych procesov, ktoré prebehli na území súčasného Slovenska v 17. storočí. Je to v metale pomerne prevarená téma, ale v našom prípade nepôjde o kopírovanie zašedlých klišé – niektoré časti budú napr. doslovným prepisom z dobových súdnych záznamov, s použitým vtedajšej archaickej reči.

Kam nejdál se Malokarpatan dostal? Kde jste odehráli svůj nejzajímavější koncert?

Najďalej sme zatiaľ boli na menšom turné po USA a Kanade. Tam sme aj zažili viaceré zo zatiaľ najneobvyklejších koncertov – nezabudnuteľný bol v New Yorku so skvelým, početným publikom, kde mal osvetlenie na starosti Fred Estby z Dismember, ktorý sa do Štátov presťahoval a vôbec sme netušili, že budeme spolupracovať práve s ním. Z úplne iného hľadiska bol potom zaujímavý koncert v New Hampshire, kde sme pred oveľa skromnejším publikom hrali v typickom americkom motorkárskom bare – odparkované harleje, po všetkých stránkach obrovskí motorkári s dlhými bradami, nápisy na bare, ktoré radšej nebudem reprodukovať a medzi návštevníkmi absolútne bizarný mix – napr. prešedivelý vojnový veterán, postarší chlapík, ktorý prišiel z akéhosi lesného zrubu v Maine a pred koncertom sa naládoval lysohlávkami, miestni metalisti a samozrejme motorkári. Spočiatku to tam vyzeralo tak, že snáď aj príde k barovej bitke, nakoniec nás ale ako cudzincov vrelo prijali a majiteľ baru nám dokonca zadarmo nalieval whisky a dal mi zahrať na svojej cigar box gitare. Inak radi hráme najmä v Nemecku a Poľsku, kde je vždy skvelé a početné publikum.

Kolik koncertů v Česku už máte za sebou? Máte odsud nějaké zážitky?

V Čechách sme zatiaľ hrali v Prahe, Brne a Plzni. Najlepší koncert bol jednoznačne v Brne, kde bolo snáď najdivokejšie publikum, aké sme zažili, aj v porovnaní so zahraničím. Z brnenského koncertu bolo netradičným zážitkom napr. stretnutie s fanúšikom, ktorý prišiel až z ďalekých častí Ruska na pomedzí Európy a Ázie, keďže bol práve na dovolenke v Čechách. Fajn zážitky máme ale aj z Prahy, aj keď nie priamo spojené s naším koncertovaním. Nezabudnuteľným večerom pre mňa bol comebackový koncert Master’s Hammer vo Futurum, kde sme sa pri pive stretli so známymi z Poľska, Škandinávie, či dokonca Kanady. Určite sa aj mimo Brutalu do Čiech niekedy radi koncertne vrátime.

Právě Brutal Assault, kam se letos chystáte, je několikadenní velkou akcí, kterou navštíví spousta lidí. Napadlo tě v počátcích kapely, že se dostanete až na takové festivaly?

Určite nie, ono Brutal Assault je pre nás svojím spôsobom exotika, keďže fungujeme skôr v rámci undergroundu a tu sa to už prelína s takzvaným metalovým mainstreamom. Nakoľko doma veľmi často nehrávame, myslím, že je to dobrý spôsob, ako sa po čase opäť raz ukázať aj ľuďom zo Slovenska a Čiech. Naše vystúpenie prebehne na jednom z menších underground stejdžov, takže tam svojím spôsobom stále budeme na takpovediac domácej pôde. Dostali sme úplne ok férové podmienky, takže sa niet na čo sťažovať. Určite by sme nechceli hrať niekedy o desiatej ráno na jednom z veľkých pódií, tam black metal okrem vyslovene najpopulárnejších kapiel fakt nesedí.

Jaká současná hudební tělesa na Slovensku byste vy, jako v této zemi v podstatě žánrově ojedinělá kapela, vyzdvihli?

Práve vzhľadom na fakt, že sme doma skôr anomáliou je ťažké niečo odporučiť. Ak sa chcem vyhnúť menovaniu kapiel, s ktorými sme priamo personálne spriaznení, môžem určite spomenúť okruh kapiel Goatcraft, Radiation a Demolizer od nás z Bratislavy. Patria na Slovensku ku vzácnej menšine, ktorá presadzuje klasický old school duch metalu. Svojho času bola dosť aktívna scéna v Čadci, nesledujem však novinky natoľko, aby som vedel posúdiť čo sa deje dnes. V rámci slovenskej hudby mám favoritov skôr z minulosti, legendárnych skladateľov ako Stračina alebo Suchoň, od ktorých sme si „popožičiavali“ aj nejaké nasamplované úryvky, progresívnu scénu zo 70. rokov, Collegium Musicum, Fermáta, Dežo Ursiny, zopár heavy klasík ako stará Tublatanka, Metalinda, Makar Čudra a v rámci nostalgie mám rád aj tunajší death metal z prvej polovice 90. rokov. Zo zabudnutých nahrávok treba spomenúť prvú slovenskú LP koketujúcu s black metalom – kapelu Toxic Trash a ich jediný album s rovnakým názvom. Veľmi ma nedávno potešil objav z počiatku 90. rokov – album Trójska vojna od zabudnutej kapely Cerberus, ktorý sa z ničoho nič vyplavil na YouTube na skvelom kanáli Eastern Heavy Metal.

A na závěr, kdybyste chtěli něco vzkázat českým posluchačům, tak do toho.

Pozdravujeme všetky spriaznené duše z Čiech, ktoré holdujú pôvodnému, rebelskému duchu Heavy Metalu a nepodriaďujú sa súčasným trendom. Svojou tvorbou sa popri iných snažíme nadviazať aj na tradíciu kapiel ako Törr, Root, Master´s Hammer, Moriorr, ale aj na klasiky ako Vitacit, Citron, Arakain a Titanic. Za čias neskorého Československa bola naša scéna najsilnejšia a duch týchto čias sa pokúšame premostiť aj do súčasnosti. Vidíme sa na koncertoch!