Postpunkové prvky sú na slovenskej scéne ojedinelé a keď tento pokus urobí celkom dobre zladená kapela, s dobrým drive, môže to byť aj zaujímavé. Shadow of Television prichádzajú s EP na vinyli od českého vydavateľstva PHR. Garážová surovosť je počuť na každej stope, ale veľmi sa dostáva do popredia charakteristickosť nahrávky. Frontman Vojto spomína aj na surfy, skejty a starú Kaliforniu…
V týchto dňoch ste vypustili na svetlo sveta nové EP Mayday. Štyri nové skladby nahrané priamo v garáži. Vynechali ste profesionálne štúdio úplne, alebo ste to už mixovali a mastrovali tam?
Celé sa to realizovalo v garáži vrátane mixu a mastru. Profesionálne štúdia idú mimo nás. Zvuk, ktorý ponúkajú profesionálne štúdia, sa nám často nepáči a na druhej strane majú vysoké ceny. Tak ako aj album, tak aj toto EP nám nahrával náš kamarát Tomáš Ďurči, ktorý vždy vie, čo chceme.
Zvuk je týmto pádom samozrejme charakteristický, len môže byť občas nevyvážený, ale možno išlo práve o tú „nedokonalú nôtu“…
Ja tam nejakú nevyváženosť až tak nepociťujem. Mne sa to páči. Toto EP si treba pustiť doma na svojom gramci, tam to má ten správny špinavý zvuk. Nie sme žiadni profesionáli. Tá nahrávka je položená zhruba v tej podobe, ako to znie naživo. Nahrať to neviem ako čisto, profesionálne a s rôznymi prepracovanými efektmi by bolo zbytočné, pretože na živo by to tak vôbec neznelo pri tom našom všetkom vystrájaní.
Na koľko stôp ste to teda nahrávali?
Bicie boli na 7 stôp, gitary mali dokopy nejaké 3-4 stopy vrátane vyhrávok a sól. Čiže asi tak 14 stôp dokopy.
Zvuk nahrávky je naozaj špecifický a často krát zastretý, ale tým je zaujímavý. Mayday znie až postpunkovo melancholicky.
Presne ako hovoríš. Tak to aj má znieť. Plus sme tam chceli dať trošku echo/hall na „sóla“, aby to znelo trošku akoby zo západného pobrežia. Surfy, skejty, stará California.
Kým alebo čím ste sa inšpirovali k „starej Californii“?
Rôznymi kapelami či už staršími alebo novšími. Napríklad Dead Kennedys, Fidlar, možno trochu Black Flag alebo taktiež legendárnym filmom Lords of Dogtown. A mimo Californie určite kapelami ako Stooges, The Orwells, Dead Boys alebo starými surf-rockovými kapelami The Rivieras, The Trashman a pod.
Nie je čomu sa smiať je koncepčne veľmi atmosférická vec, nálada textu je výborne skombinovaná s hudbou.
Táto vec sa mne osobne páči asi najviac. Vyhrali sme sa s gitarami, vokálmi a celkovo štruktúra piesne je, aj keď nie oveľa, prepracovanejšia ako naše predošlé veci. Melodicky je na jednej úrovni, ktorá sa dopĺňa s textom. Ten hovorí o nejasnosti ďalších dní, ktoré by mali byť lepšie, no skoro vôbec sa nelíšia od tých predošlých. Stále tie isté príbehy, stále tie isté chyby…
Prečo práve anglický názov Mayday?
Je to jednoduché, výstižné a dobre to znie. Navyše to má jasnú symboliku volania o pomoc. Aj keď my „nekričíme“ mayday, nám to už nepomôže.
EP má štyri skladby, mali ste viac materiálu, ktorý ste vyselektovali alebo ste proste doskladali a rovno nahrali 4 veci? Neplánovali ste dlhotrvajúcu dosku?
My sme v marci nahrali Silu vydržať spolu so songom Toto mesto. Koncom augusta sme mali tri nové veci, ktoré sme chceli nahrať a keďže na sedempalec sa nám ešte zmestila jedna vec, tak sme sa rozhodli dať tam Silu vydržať. Najprv sme chceli vydať sedempalec. Chceme vidieť ako sa uchytí vinyl u takej mladej kapely s relatívne malou fanúšikovskou základňou. Čo sa týka albumu, tak chystáme postupne materiál. Chceme tam dať 10 až 12 vecí, možno aj vrátane nejakého songu z EP Mayday.
[youtube id=“3-oCaq-ZuPI“ width=“620″ height=“360″]Čím je Mayday iný oproti vášmu prvému albumu z roku 2013?
Určite je tá hudba o niečo vyzretejšia. Pribudli nové vplyvy a podobne. Napríklad Na temnej strane má v sebe niečo ako hiphopový riff, kde zrazu príde na chvíľu pomalá pasáž, ktorá má mierne depresívnu až zúfalú náladu. Jednoducho sme nechceli vsadiť všetko na jednu kartu. Nechceli sme aby tie pesničky splývali, resp. boli nejako podobné.
EP vydáva české vydavateľstvo PHR, oslovili vás oni alebo ste im ponúkli spoluprácu? Dnes je vo vydávaní albumov veľká kríza, ľudia väčšinou sťahujú všetko priamo z internetu…
Oslovili sme ich my kvôli kalkulácii, načo sme sa následne s Pavlom z PHR stretli osobne a dohodli. Kríza vo vydávaní a hlavne kupovaní si originálnych nosičov stále pretrváva. To nie je nič nového. Čo sa týka platní postupne sa to pohybuje k lepším číslam, ale veľmi pomalým tempom. My sme to chceli skúsiť a na druhej strane si aj urobiť radosť. V tejto dobe na CD vydá album každý. CD si napáliš doma, obal si vytlačíš na tatkovej tlačiarni… Kapely, čo vydajú platňu beriem ako seriózne kapely, ktoré dobre vedia, že sa im to často krát nevráti a napriek tomu sa do toho pustia. Vinyl je proste kultová vec. Napríklad ja osobne som si CD nekúpil možno aj 2-3 roky, vinyl si kúpim circa raz za 2 mesiace…
Áno, vinylom sa celkom darí, ale ako si povedal, kapelám sa to len ťažko vráti späť. Dnes je scéna trošku v marazme, menej koncertov, menej ľudí a aj menej serióznych albumov z našich krajín…
Bohužiaľ, tých serióznych album je minimum. My sa snažíme dištancovať od radových kapiel spievajúcich o tom ako majú vysoké kanady na nohách, farebné číro, punk v duši, ktorý nikdy neumrie, že sa máš pozrieť pravde do očí a podobne. Možno tu chýba práve viac takých kapiel, ktoré sa vyhýbajú tejto uniformite a bohapustým kecom. Ako tak rozmýšľam, z tejto československej scény ma baví možno tak 5-6 kapiel…
Plánujete nové EP aj oficiálne pokrstiť alebo kde prvýkrát zaznejú skladby z tejto dosky?
Skladby sme už hrali aj pred vydaním, keďže nás nebavili hrať niektoré veci z debutového albumu. Čo sa týka krstu, tak na marec chystáme dva spoločné víkendy s chalanmi z The Oxx. Jeden víkend v Čechách a jeden na Slovensku. Samotný krst možno bude, možno nebude. Nemáme moc radi tieto ceremónie a verím tomu, že keby si to nejak naplánujeme, tak to nevyjde. Napríklad na september 2013 sme mali dohodnutý krst debutového CD, objednaný klub, hostí, začiatok šnúry. Samozrejme z fabriky nám prišli albumy až 4 dni potom… takže, my už nejaké takéto plánovanie robiť nechceme a necháme tomu prirodzenú cestu.
