Rudi Rus: Človeka-kokota od obľúbenej hudby jednoducho neviem oddeliť

Jedenásty rok moderuje na slovenskom verejnoprávnom Rádiu_FM metalovú reláciu Headbanger_FM. Éter sprístupňuje rôznym žánrom tvrdej gitarovej muziky vrátane punku a hardcore. Vec široko-ďaleko neslýchaná. Živé hranie v rozhlasovom štúdiu, nové nahrávky, rozhovory s hudobníkmi a iné. Všetko s potenciometrami distortion úplne doprava. Hovoríme o metale, hc/punku, o rozdieloch aj veciach, na ktorých sa zhodneme.

Ako hovorí komixová Češka Fagi – „I Slováci mají svá Nitra“. Kedy si sa vynoril z primordiálnej bažiny pod siedmimi pahorkami a presunul sa do hlavného mesta?

Ty poet! Bolo to v roku 2004. To som mal už skúsenosti z dvoch regionálnych rádií, obe boli nitrianske – Hviezda FM a N-Rádio. V Bratislave som začal pracovať v personálnej agentúre. Od tých čias sa mi to v profesno-záľubovom svete takto preplieta – ľudské zdroje a médiá. V Rádiu_FM som začal pôsobiť až o rok neskôr a práve nedávno som si s hrôzou uvedomil, že som z jednej devätiny súčasťou deväťdesiatročnej histórie Slovenského rozhlasu. Čas strašne letí.

Predpokladám, že lokálne rádiá platia moderátorom prd makový, ak vôbec ten. Čím si sa v Nitre živil? A k personánym agentúram – v tejto gubernii sa stále zamestnáva „po známosti”. Kto sa spolieha pri prijímaní ľudí na teba a nie na odporúčania „sestry, koňa, brata, syna…“? Sú to len veľké zahraničné firmy?

Keď som začínal vo Hviezde FM, bol som ešte študent na univerzite. V N-Rádiu som potom pracoval ako „marketingový manažér“, predával som vysielací čas. Pre lokálneho dílera Audi som napríklad dohodol obchod, pripravil mediaplán, nahral čítaný oznam, zaradil do vysielania, vystavil faktúru. Boli to veselé časy, kým naplno neudrelo do regiónov rádio Expres. Všetko sa skončilo a s tým súvisel aj môj odchod do Bratislavy. Odporúčania sestry, koňa, brata, syna sú v tejto branži veľmi dôležité. Poznám veľa ľudí, ktorí by neodporúčali prácu u svojho zamestnávateľa ani svojim nepriateľom. Ale viem, kam tým smeruješ. Ja osobne som sa nikdy na žiadne pracovné miesto nedostal inak ako normálnym výberovým konaním. Takže funguje to, treba len skúšať a nevzdávať sa.

Mne keď povieš Nitra, napadne mi Národný Odpor, Mariatchi bar s vymlátenými oknami, metalisti s nášivkami Burzum na koncertoch… a Desmod. Ty máš dúfam aj pozitívne skúsenosti. Mne napadá iba zmrzlina pri divadle, hehe. Odchádzalo sa ti ťažko?

Myslíš Gio Caffe? Tam je naozaj super. Nitra je krásne mesto. Keď do neho prichádzaš z ktorejkoľvek strany a máš trochu estetického cítenia, musíš byť nadšený. S ľuďmi je to už horšie. Jeden francúzsky kolega mi minulý týždeň spomínal, aký veľký rozdiel je medzi obyvateľmi Nitry a Banskej Bystrice. V Nitre už vraj reagujú na cudzincov, zvlášť Talianov a ďalších južanov, dosť nevraživo. V Bystrici z neho boli nadšení, pýtali sa ho, odkiaľ je a podobne. Radšej som mu nič nehovoril o Kotlebovi, nech má Bystricu aj naďalej rád.

Vyrastal som na Klokočine. Som sídliskové dieťa, ale z čias, keď sme sa pohoršene pozerali na kamarátov, ktorí fajčili pod balkónmi. Všetci sme celý rok športovali, behali po sídlisku. Futbal, hokej, tenis, pingpong v kočíkárňach, detské vojny na stavbách a v neďalekom lese. O drogách vtedy nikto neslýchal, maximálne tak o nejakých fetovačoch acetónu a kanagónu, ale to boli ojedinelé, asociálne prípady. Čiže v podstate ideálne detstvo, na ktoré budem vždy rád spomínať. Po jedenástich rokoch som však už tuším viac Bratislavčan, dobre sa mi tu býva.

Športovec s ideálnym detstvom, žiadne drogy. Čo ťa ťahalo k temnej a neskôr k extrémnej muzike? Dnes hrajú nerdi matematický metal na 30-strunové gitary. Ale tvrdé žánre spravidla magnetizujú ľudí, ktorí majú dojem, že je niečo v neporiadku buď s nimi, s okolím alebo s obojím.

Môj tréner thajského boxu mi dnes povedal, že počúvam tvrdú muziku, lebo som mäkký. A má pravdu. Temná hudba mi dodáva väčšinu života silu. Keď som sa presťahoval do Bratislavy, nemal som so sebou svoju vežu a žiadnu hudbu, normálne som z toho ochorel. Som fanatik, ktorý je schopný pustiť si metal po polnoci, keď prídem z rádia. Takže áno, v zásade máš pravdu, každý máme nejaké boľačky, poškodenia, zrejme neexistuje fanúšik extrémnej muziky, ktorý by si ňou niečo nekompenzoval.

Byť fanatik do hudby je jedna vec. Ty sa ale jedenásty rok na FMku rozprávaš s jej tvorcami. Pre mňa je rozhovor s muzikantom často len o málo bolestnejšia skúsenosť než rozhovor so športovcom. Česť a večná sláva výnimkám. Nenudia ťa už? Neserú? Kto bol najhorší hosť / interview? Vieš si po zlom osobnom zážitku oddeliť človeka – kokota od muziky – skvostu a počúvať ju naďalej, užívať si ju?

Máš pravdu. Niekedy je to náročné. Každý rozhlasák ti povie, že najlepší hosť je taký, ktorý veľa rozpráva. Máš na čo v rozhovore nadviazať, máš sa čoho chytiť. Drvivá väčšina hostí toto našťastie spĺňa a keď sa bavíme o našej obľúbenej hudbe, v podstate vždy je to svojím spôsobom zaujímavé. V najhoršom prípade to zachraňuje samotná hudba. Tá je v mojom programe vždy najdôležitejšia. Najnáročnejší hostia sú teda tí mlčanliví, struční, takí, čo odpovedajú jednou vetou. Aďko s Dajkom ešte z ich dávnych čias v Abhorrence boli napríklad takéto tvrdé oriešky. O to viac sa teším, akí úspešní týpci z nich za desať rokov vyrástli.

Nikdy by som si nepustil ukrajinské či poľské NSBM kapely, ani zo zvedavosti, nezaujíma ma Burzum, dnes už mám problém pustiť si As I Lay Dying, takže to bude zrejme tak, že človeka-kokota od obľúbenej hudby jednoducho neviem oddeliť.

Necítiš sa niekedy medzi metalistami ako exot? Myslím napríklad v tričku s Gabčíkom a Kubišom. Nie preto, že si veľký ako figuríny Eddieho, ktoré majú Iron Maiden na pódiu. Pod heslom „k extrémnej hudbe patria extrémne názory“ sa dá pašovať všelijaký humus. Heilujúcemu Philovi Anselmovi síce vyumýval prdel Robb Flynn z Machine Head, zároveň sa ale zdvihla vlna podpory.

Dobrá otázka. Myslím si, že antifašisti a HCčkári a punkáči metalistom dlhodobo krivdia. Tvrdím, že drvivá väčšina fanúšikov metalovej hudby je proti fašizmu a rasizmu, túži po slobode a slobodnom svete. Som o tom presvedčený. Zároveň si treba uvedomiť, že tá fanúšikovská základňa je obrovská, kopíruje realitu v spoločnosti a logicky sa v nej nájdu aj hlupáci, lenivci, feťáci, rasisti. Ale to aj v hip-hopovej komunite, medzi fanúšikmi pop music a dokonca aj punkáčmi.

Anselmo je tragický prípad. Mozog rozbitý z tvrdých drog a alkoholu. Smutný pohľad bol na neho už na Brutal Assaulte pred dvomi rokmi. Čakal som vybrúseného boxera v dobrej kondícii, prišla tučná prepitá troska. Vlna podpory jeho stupídneho konania bola našťastie zvalcovaná vlnou odporu – zvlášť chválim organizátorov európskych festivalov, ktorí odmietli Down vo svojom programe, rovnako tak ľudí v popredných metalových médiách typu Metal Hammer UK.

Metalový mainstream sa nebude spájať s takým idiotom. Podpora prišla skôr z podzemia. Špeciálne v blacku by som bol s tou „drvivou väčšinou“ opatrnejší, hehe. A miestna deathcore obec bola pohoršená, že sa k nám nedostala ruská kapela s frontmanom počmáraným nazi symbolmi, oblečeným v nazi handrách, podporujúcim nazi kluby bojových športov. Chalani zo Shrill Whispers mali problém mladým fandom vysvetliť, že bojkot takýchto sračiek je oprávnený a „No-a-čo? Je-to-ich-osobná-vec-čomu-veria“ prístup smrdí.

Stopercentný súhlas. Je to nikdy nekončiaci boj, sloboda a demokracia nie sú zadarmo. Za drvivou väčšinou si ale stojím. Krásnym príkladom je festival Brutal Assault. 17 tisíc fanúšikov a medzi nimi dvaja-traja dementi s NS blackovou symbolikou – taký je podľa mňa pomer aj v skutočnosti.

Je skvelé, že sú medzi nami mladí ľudia ako Alan zo Shrill Whispers. Vie to povedať na plnú hubu, bez kompromisov a hľadania „pravdy uprostred“. Čím viac takých násťročných, tým lepšie.

Vďaka slobode sa k verejne známym osobám môže vyjadrovať všelibárskto. Od konkrétnych ľudí, ktorí ťa konfrontujú zoči-voči, po internetových anonymov. O tebe dokonca vznikol disbeatový song. Nie práve lichotivý. Mám z teba dojem, že sa konfliktom nevyhýbaš a nesnažíš sa vyhrať titul Mister Sympatia. Vie ti ale kritika zaliezť pod kožu? Alebo si Teflónový Rudolf s nepriľnavým povrchom?

Riadim sa heslom švédskych Backyard Babies – „Making Enemies Is Good“, prípadne mojím obľúbeným „Kde dvaja súhlasia, tam je jeden zbytočný.“; a tak celkovo mám pocit, že „konfliktné situácie“, neustála debata a pochybovačný prístup sú zdravé a posúvajú život vpred.

Zo skladby „Die Rudy Hnus“ mám neskrývanú radosť, okamžite som to všade šíril, cez Davidka Berkowitza som dokonca prispel na vydanie vinylu. Ako tak nad tým premýšľam, Davidkovi tým pádom dlhujem 10 či 20 eur, takže vďaka za pripomenutie. Inak, stále netuším, kto ten song spáchal. Ani po tom nebudem pátrať, zrejme by sme si nemali čo povedať.

Nikto nie je splachovací a samozrejme, že ma kritika vie nasrdiť. Nechcem, aby ma všetci uznávali a milovali, to by bola hrôza. Ak ma dá argumentačne dolu niekto z mojich najbližších, prípadne ľudí, ktorých si vážim a mám rád, beriem to všetkými desiatimi. Naboptnané ego treba občas osekať. Keď sa však o niečo podobné snaží niekto, o kom nemám bohvieakú mienku, prípadne internetový anonymný niktoš, neexistuje, aby to mnou nejako pohlo. Skôr naopak, väčšinou to pobaví.

Aby som bol konkrétny, keď ma pochváli za rozhovor Milan Lasica, alebo za moderovanie Peter Breiner či Peter Pišťanek, ťažko niečo zmôže štípanie neznámych komárov z hlbokého podzemia.

Od kritiky poďme ku chvále. Metalisti sa radi potľapkávajú po pleciach a odovzdávajú si rôzne ceny. V Čechách ich je niekoľko, ty máš prsty v Radio_Head Awards Rádia_FM. Má odovzdávanie cien podzemiu zmysel a reálny efekt? Zaujíma to niekoho okrem hlasujúcich, nominovaných kapiel a ich kamošov? Žánrových Andělov hc/punk komunita väčšinou ignoruje. Návštevnosť koncertov, predaje nosičov a merchu to neovplyvňuje. Je to v metale inak?

Presne s touto dilemou som bojoval pri tohtoročných cenách. Neudeľovali ju totiž fanúšikovia z piatich nominácií, ale výlučne kritici. Overoval som si to u viacerých hudobníkov, či aj takéto ocenenie pre nich má zmysel. Vraj má, určite áno. Tých 20 „kritikov“ som sa snažil vybrať naozaj zodpovedne, všetko sú to ľudia, ktorí pre scénu veľa urobili a stále robia, ich slovo má váhu.

Neviem, či je cieľom zvýšenie návštevnosti na koncertoch či predaja tričiek, popularita je beh na dlhú trať, v našej obľúbenej muzike sa nestaneš hviezdou zo dňa na deň a už vôbec nie vďaka nejakým cenám.

Skôr si myslím, že ide o to, aby sme ukázali, že aj takáto muzika tu je, má svoje miesto medzi mladými ľuďmi. Ak to hudobníci berú ako métu v kariére, je to fajn, každá motivácia je dobrá, uznanie v rámci „mainstreamovej“ akcie má svoju váhu. Mne osobne sú sympatickejší chlapci z kapely Morna, ktorí si cenu prevzali celí dojatí a šťastní, ako niekto s prísnymi zásadami undergroundu, kto pomaly ani nezahrá koncert, lebo by musel stáť na pódiu. Ale je to samozrejme na dlhšiu debatu o motiváciách, životných postojoch, ceste za osobným šťastím a podobne. U každého je to určite iné.

Kapiel, pre ktoré je samotné koncertovanie príliš strednoprúdové, veľa nebude. Napadajú ma možno projekty francúzskych Légions Noires. Mornu chápem. Ale ak má nejaká scéna étos tvorenia hudby a komunity okolo nej bez účasti manažérov a vydavateľstiev a celého toho cirkusu – nie je rovnako legitímne ignorovať nejaké ceny? Dezinfekce kašle na Andělov moderovaných Liborom Boučkom. Insania je inde, tí si tam zahrajú naživo. Ako vrávíš, u každého je to iné. Pokračoval by si ty v oceňovaní, keby si ocenení nechodili po sošky?

Rádio_FM má našťastie punc „undergroundu“, podporujeme nezávislú scénu, niekedy až príliš nezávislú – veď tento rok si sošku zobral aj Samčo, brat dážďoviek v kategórii Experimentálna hudba. Kto je ekvivalent Libora Boučka na Slovensku? Sajfa? Ak by tam šaškoval Sajfa, asi by som s tým mal problém. Hoci je to profík a svoju prácu si robí dobre. A aj keď sa často strácajú hranice verejnoprávnosti a komerčnej sféry, dúfam, že Rádio_FM si udrží svoju alternatívnu tvár.

Viem si predstaviť, že keby boli napríklad Beton nominovaní za Konský kokot, do Starej tržnice na odovzdávanie cien by neprišli. Nebol by s tým najmenší problém, aj niektorí hip-hoperi sa už vzdali nominácií. Je to umenie a medzi umením a médiami bude vždy istá miera napätia.

Ak by Sajfa musel na pódiu rozprávať o „konskom kokote“ (o tom ale v prenesenom význame melie celú svoju kariéru), to by možno stálo za návštevu Tržnice. Má teda alternatívnosť pre teba hodnotu? Ak sa kapela snaží mať čo najviac pod kontrolou vydávanie svojich nahrávok, spôsob financovania, ak si vyberá, kde a s kým sa objaví na akom koncerte / festivale, či si prevezme ocenenie? Je to náročná cesta, ktorá môže viesť až k rozpadu, ak sa členovia nezhodnú (viď prednedávnom Hanba). Pripadá metalistom únavné, že sa v hc/punku stále niečo „rieši“?

Tá alternatívnosť je pre mňa všetkým. Vymedzovanie sa voči „bežným“ ľuďom, „obyčajným“ poslucháčom je veľmi dôležité. Rozpadu Hanby úplne rozumiem a teším sa na Kovadlinu, v lete si u mňa v štúdiu zahrajú naživo. Čiže áno, riešenie vecí má zmysel, ak to samozrejme má logiku. Najdôležitejšia je aj tak hudba. Kapela a jej členovia môžu mať tie najsprávnejšie názory a byť najväčší sympaťáci, ak hrajú sračky, nič im nepomôže.

Všetko so všetkým súvisí a myslím, že práve metalisti riešia neuveriteľné množstvo detailov a zdanlivých maličkostí, o ktorých sa napríklad fanúšikom pop music môže iba zdať. Pravdou však je, že na prvých priečkach v rámci tohto riešenia navždy zostanú zvuk na koncerte či na nahrávke a inštrumentálne výkony.

Práve živé hranie v Headbangeri považujem za najlepšiu „fičúriu“, ktorú sa ti podarilo dostať do éteru. Už spomínaná Hanba, Symbiosis a ostatné kapely majú cenný záznam s kvalitným zvukom. Poslucháč môže zistiť, či to bude mať gule na koncerte. Nechceš vydávať nejaké „Rus Sessions“ po vzore Johna Peela? Hehe.

Vďaka, tiež si to myslím. Škoda, že sme s tým neprišli skôr. Uvažovali sme o tom už tuším v roku 2006 s Mikitom a Abhorrence alebo nejakou jeho berlínskou kapelou. Vtedy som si nevedel predstaviť, ako by sa hlučná hudba dala preniesť do éteru. O pár rokov neskôr po debate so skvelými zvukármi RTVS vysvitlo, že to vôbec žiadny problém nie je. Inak, chlapci z Hanby uvažovali o tom, že by záznam z mojej show vydali ako špeciálnu kazetu. Neskromne si myslím, že to malo lepší zvuk ako ich oficiálna nahrávka. Škoda, že z toho už nič nebude.

Keďže nie som hudobník, neviem sa vžiť do toho, čo prežívajú, keď v tom v podstate sterilnom prostredí hrajú. Je to ako skúšobňa s dokonalým zvukom, nevidíš divákov, ale vieš, že ťa počúvajú stovky, možno tisícky. Je to zvláštne.
A rád si všímam, ako hudobníci medzi sebou komunikujú, ako rýchlo sa dokážu nazvučiť. Čím starší, tým rýchlejší a šikovnejší, bezproblémovejší. Sledovať pri práci Hypnos alebo the.switch, to bol fakt zážitok.

„Rus Sessions“ by asi v dnešnej dobe nemali veľmi zmysel. Teším sa, že existuje veľké množstvo klipov a fotiek roztrúsených po webe; najmä vďaka famóznej Veronike Klimonovej, alebo aj Janke Holičkovej, talentovaným to undergroundovým fotografkám.

Veď ja nehovorím, že hneď na vinyl s tým. Zavesiť kompiláciu toho najlepšieho niekam na youtube / bandcamp / mixcloud. Nech to práve nie je roztrúsené. Často sa mi nechce počúvať celé relácie s pre mňa nudnými kapelami v playliste alebo rozhovory s koktajúcimi muzikantami, hehe. Je ešte niečo, čo by si v Headbangeri chcel urobiť a zatiaľ neurobil?

Chcem to celé neustále zlepšovať. Pred desiatimi rokmi stačilo púšťať novú hudbu, dnes sú novinky všade, všetci streamujú, sťahujú, youtubujú. Treba to robiť inak. Teším sa, keď sa podarí dobrý rozhovor. S Antonom Heretikom o vraždách, s Františkom Šebejom o agresivite a hneve, so slovenskými vojakmi v Afganistane a podobne. V tomto vidím zmysel verejnoprávnosti a žiaľ súhlasím s kritikmi, ktorí za Kotlebu a podobné nešváry vinia čiastočne aj verejnoprávne médiá. Často sme príliš intelektuálni, odmeraní, nudní, zameraní na úzky okruh poslucháčov či divákov.

Mladí ľudia si určite radšej vypočujú dvojhodinovku o utečencoch a rasizme, keď je v štúdiu Ondatra z Rozporu než nejaký premúdrelý ujo z treťosektorovej organizácie, ktorého vypneš po dvoch minútach. K ľuďom sa treba dostať zábavnou formou, veľkou chybou je preceňovanie ich inteligencie či rozhľadu. Hovorím tomu „Efekt Jožka z Humenného“, viedol som na túto tému množstvo debát s kamarátmi z Metalopolis.net, ktorí nechápali, prečo púšťam v rádiu veci, ktoré „každý pozná“. Vieš, koľko „Jožkov z Humenného“ mi za tie roky ďakovalo, že vďaka mne objavili kapelu, ktorú „každý pozná“? Verejnoprávnosť by mala byť pre všetkých, nie pre pár múdrych hláv z hlavného mesta.

Takže prinášať hodnotnú alternatívu pre všetkých. Prajem ti, aby si ten kameň na kopec vytlačil. Na záver odpovedz na zopár rýchlych buď-alebo otázok.

1) Tri mesiace života na squate alebo rok bez metalu?
2) Lasica alebo Satinský?
3) Bombera alebo tepláky?
4) Byť bohatý a škaredý alebo chudobný a sympaťák?
5) Všetci budú vedieť, čo vyhľadávaš na webe alebo budeš vedieť o všetkých ich vyhľadávania?
6) Knihy alebo káva?
7) Byť navždy a verejne členom Kotlebovej strany alebo mať chuťové poháriky v zadku?
8) Pišta z ČADu alebo všetci ostatní kamoši?

1) Zabiť ťa je málo. Asi rok bez metalu, pri mojej hygienickej precitlivelosti by som na squate zomrel po dvoch dňoch.
2) Pri otázke Lennon alebo McCartney by som odpovedal Lennon, ale tu fakt neviem. Oboch zbožňujem, obaja sú zásadní v mojom živote, som rád, že mám od oboch podpisy a že som dokonca s Lasicom robil viacero rozhovorov, jeden z nich v jeho kancelárii v štúdiu L+S.
3) Bombera. Ale s oranžovou podšívkou a kúpená najneskôr v roku 1993.
4) Chudobný a sympaťák, na tom sa dá pracovať, v tom je potenciál.
5) Asi to prvé, pri druhom by ma šľak trafil z nadbytku nezmyselných informácií.
6) Knihy. Káva sa dá nahradiť čajom.
7) Riť je viac ako Kotleba.
8) V Pištovi sa stretávajú všetci dobrí kamoši, ktorých som kedy mal.