Severská punkrocková stajňa chovala dlhé roky jedných z najsilnejších koňov a jeden z ich čistokrvníkov sa v súčasnosti dožíva úctihodných 31 rokov. Švedski veteráni No Fun at All vydávajú 14. októbra prostredníctvom SBÄM svoju siedmu dosku a aj napriek niekoľkým dekádam strávených na prekážkovej dráhe posiatej nútenými pauzami, únavou a zmenami trendov v hudobnom biznise kapela akurát iba mení svoje podkovy a naďalej cvála svetom. Na moje otázky mi veľmi ochotne odpovedal spevák Ingemar Jansson.
Pochádzate s malého mesta Skinnskatteberg. Ako vnímalo miestne okolie fakt, že v tak malom pokojnom mieste sa zrazu rozhodla banda punkáčov rozbehnúť kapelu a vyrábať hluk? Stretli ste sa tak vo svojich úplných začiatkoch s podporou alebo skôr s nevôlou?
Mali sme veľkú podporu od miestneho zastupiteľstva a dokonca sme mali aj prístup do starého domu, kde sme skúšali my a niektoré ďalšie kapely a nachádzalo sa tam takisto veľmi primitívne nahrávacie štúdio. Väčšina ľudí v Skinnskattebergu ani nevedeli, že existujeme, kým sme nezačali koncertovať na medzinárodnej úrovni, ale každopádne takmer každý okolo nás mal k našej veci pomerne pozitívny postoj.
Akoby si teda popísal 90. roky vo Švédsku z pohľadu kapely, ktorá hrala vašu muziku, ktorej sa v tom období, napríklad aj v USA, nadmerne darilo?
Pár rokov to tam bolo naozaj dobré, povedzme v rokoch 1994-1996, kedy sme veľa koncertovali po Švédsku spolu s Millencolin. Švédsko je malá krajina a trendy sa tu menia naozaj rýchlo, takže keď
sme začali cestovať na medzinárodnom leveli, Švédsko sa náhle stalo menej zaujímavým. Bolo oveľa jednoduchšie
zbehnúť do Nemecka, Holandska, Belgicka, Švajčiarska atď. a urobiť 20 koncertov za sebou. Oveľa viac uznania sme získali práve mimo našej krajiny.
Ako to vyzerá so skatepunkom vo Švédsku dnes?
Úprimne, naozaj neviem. Myslím, že stále existujú kapely, nové aj staré, ktoré udržiavajú túto scénu pri živote, ale už to nie je tá masívna vlna, ktorá nás zasiahla v 90. rokoch. Ak sa však popozeráte okolo seba, uvedomíte si, že v publiku sú aj mladšie ročníky, nielen štyridsiatnici ako ja. Švédsko bolo vždy veľmi
citlivé na trendy a nachádza sa na vrchole produkcie tej najčerstvejšej hudby, takže si myslím, že to takisto zohráva úlohu. Ale áno, počul som, že 90. roky sú dnes trendy?!
Vaša kapela zažila počas jej histórie niekoľko prerušení v činnosti. Čím boli tieto rozpady ovplyvnené?
Prvú prestávku v rokoch 2001-2004 sme uskutočnili preto, lebo sme po neustálom turné a vydávaní nahrávok celých sedem rokov, a s veľmi malým množstvom odpočinku, boli zo seba navzájom naozaj unavení. Album State of Flow nám počas nahrávania vzal naozaj veľa energie a k tomu všetkému sa nepredávalo práve najlepšie. Ako kapela sme spadli do depresie a potrebovali sme jednoducho pauzu.
Druhú prestávku v roku 2012 sme si museli dať preto, lebo jeden z členov kapely mal problém s drogami a alkoholom a nebolo správne ísť na turné, kým sa nevylieči. Dodnes je triezvym.
Uživíte sa muzikou?
Ja osobne áno. Nemám deti, takže si myslím, že mám kvôli tomu nižšie náklady na život a žijem vo všeobecnosti dosť lacno. Takisto je pre mňa vždy lacnejšie byť na turné ako doma. Takže pokiaľ budeme môcť pokračovať v jazdení na turné, myslím, že z toho budem môcť vyžiť.
Ako by si troma slovami popísal vašu aktuálnu dosku?
Jedna celá enchilada!
