Po dvoch rokoch neustáleho odkladania sa nakoniec bratislavský Randal dočkal veľmi zaujímavej hudobnej udalosti. Na Slovensko prvýkrát prišli Good Riddance. Komplikácie spôsobené pandémiou návštevu punk rockerov zo Santa Cruz niekoľkokrát znemožnili, tentoraz sa však (nielen) slovenskému publiku mohli predviesť v plnej paráde.
Dôstojným otvarákom celého večera boli švajčiarski NOFNOG so svojím vysoko oktánovým hardcore punkom a ktorým najnovšia doska vyšla len nedávno na slovutnom rakúskom labeli SBÄM records. To, že chalaniská hrajú už dve dekády na nich nijako nezanechalo fyzické dedičstvo v podobe strnulosti či pohodlnosti, naopak členovia lietali na pódiu vzduchom na každú správnu dobu.
Izrealské kvarteto pôvodom z Haify a veľkí sympaťáci, Useless ID, nastúpili na pódiové dosky ako druhí a druhá bola takisto aj ich zastávka v slovenskej metropole. Tentoraz bola však účasť aj atmosféra výraznejšia a kapela túto zmenu evidentne registrovala. Na ich tvárach bolo zjavná radosť zo života pod pódiom a pomerne častá komunikácia medzi kapelou a obecenstvom bola práve tým potrebným ovocím, ktoré tentoraz tieto pozitívne okolnosti priniesli. Svoj set nakoniec zakončili hitmi “It´s Alright” a “State of Fear” z obľúbenej dosky “Redemption” z roku 2005 a spokojne vybláznení odkráčali do zákulisia vedľa pódia.
S prvými tónmi, ktoré sprevádzali prítomnosť headlinera sa značne znižovala aj úroveň dýchateľnosti, čo bolo však produktom variaceho sa kotla zdvihnutých pästí, ukazovákov, moshujúcich osôb a otvorených úst zborovo spievajúcich unisono najobľúbenejšie pasáže skladieb ako “Last Believer”, “Mother Superior” či “Weight of the World”. Good Riddance si skutočne a konečne podrobili bratislavský klub aj napriek faktu, že skatepunk na Slovensku nikdy nemal také pevné zázemie, ako v krajinách smerom na západ od jeho hraníc. Menším sklamaním pre pravoverných mohol byť fakt, že gitarista Luke Pabich sa žiaľ tohto večera účastniť nemohol, ale náhradný mladý gitarista, ktorého meno mi žiaľ uniklo, sa tejto úlohy ujal viac ako bravúrne. Mínusom celého večera sa mohli zdať oba základné elementy, teda zvuk aj svetlo, ktoré celý čas zjavne potrebovali barlu. Na samotnom zážitku z koncertu to však našťastie ubralo len čiastočne. Samotné vystúpenie bolo zdobené grimasami a vtipnými vsuvkami basgitaristu Chucka Platta, ktorý zo svojej známej pochabosti nepoľavil ani tentokrát, po toľkých rokoch.
Vyčerpávajúci set kalifornských matadorov trvajúci vyše hodiny sa dočkal neočakávaného a kapela sa po ukončení hlavnej časti svojho programu vrátila, aby nasypala do prepotených a šťastných fans ďalšie tri tracky ako prídavok.
Dobrých znamení na tejto akcii bolo viacero. A všetky by mohli dopomôcť k tomu, aby sa podobné kapely na Slovensko vracali častejšie a aby sa tu konečne cítili minimálne tak, ako našich západných susedov už viac ako dve dekády.
