Punková ikona Sveťo Korbel srší novou energiou a skladateľským potenciálom. Projekt Jeho Skromnosť & Personál, ktorý má popri Slobodnej Európe, prichádza s novým albumom Žiadny rešpekt!, kde Sveťo prezentuje svoje videnie tohto pokazeného sveta…
Nový album, novej kapely vo svete klasického punkrocku, s čím novým prichádzate? Čím bude nová nahrávka Personálu výnimočná podľa teba?
Náš nový album sa volá Žiadny rešpekt! a to, čo prinášame je zachytené na ňom. Treba vypočuť. Ak mám vyjadriť svoj osobný pocit, som z neho maximálne nadšený a spokojný. Je to album presne podľa môjho gusta a dal by sa charakterizovať ako palba plná energie, ostrá ako britva.
Ako album vlastne vznikal, kto prišiel so skladbami a ako postupne ste to tvorili?
Niektoré veci na albume sú staršieho dáta. Napríklad Nikto nie je doma je ešte z roku 2005. Boli to veci, ktoré neboli vhodné pre Slobodnú Európu a bola by ich škoda, tak sme ich začali hrávať s Personálom a postupne sa k nim pridávali nové veci, nielen odo mňa, ale na albume sa autorsky podieľali na hudbe aj Jany a Kubo Hrčka (Nech padne veľký Babylon a C.P.Z.) a Štulo (V krajine Lorda Alexa).
Áno, niektoré skladby sa už dali počuť aj v inom šate, napríklad V tomto storočí. Zóna alebo Slobodka ich vyradila kvôli veľmi širokému spektru ďalších skladieb?
V tomto storočí je song z roku 1984, ktorý som urobil ešte v Zóne A, keď som tam hrával. S Koňýkom sme si ale moc hudobne nerozumeli – ja som mal rád také raw špinavé veci a on mal zas rád také kolotočárske kapely, ako Adicts a podobne. Takže ani táto skladba sa mu moc nepáčila a v Zóne sa moc nehrávala. Tam sa viac ujímali tancovačkové ľudovky typu Polka, ktoré som ja zo srdca neznášal. S Personálom sme V tomto storočí oprášili, lebo je to jedna z mojich najobľúbenejších slovenských punkových skladieb minulého storočia.
Zvukovo je album celkom plný, dali ste tam celkom plnú hutnú basu a ty si trošku pritvrdil s gitarou oproti Slobodke. Kto to celé mastroval a aranžoval?
Išlo nám presne o to, aby bol zvuk živelný a autentický, preto sme album nahrávali naraz spolu. Nič sme tam nedohrávali – ani sóla, nepoužili sme ani metronóm. Len v CPZ, lebo tam to bolo náročné na presnosť. Proste sme to nahrali naživo vo veľkej sále MMC klubu, ktorý sme si na nahrávanie prenajali. Celkový zvuk snímali aj 2 ambientné mikrofóny a to dodalo nahrávke tú garážovú živelnosť. Zvukovú a hudobnú réžiu a mixáž a mastering robil náš kamarát Viliam Štrba, ktorý okrem toho, že robí výborný zvuk na koncertoch v Randali a MMC, hrá aj gitaru v Karpine a Beer Society. Ja som zo soundom maximálne spokojný, lebo nie je štúdiovo sterilný, ale má v sebe špinu, aj pár drobných chýb, ktoré ja osobne považujem za ľudský prvok a nevadia mi.
Celé ste to dali naraz alebo postupne ste nahrávali pár dní?
Tak samozrejme, tie podklady nám trvalo nahrávať 2 dni a 2 dni spev. Keď sme urobili nejakú chybu, zahrali sme to celé znova, až kým sa nám to nepáčilo. Ale moc sme sa s tým nepárali.
V Nikto nie je doma je cítiť inšpiráciu v skvelej skladbe od Iggy Pop Lust For Life. Hľadali ste aj v iných skladbách inšpiráciu?
Skladieb v tomto rytme je mrte. V skutočnosti tá skladba nebola podobná na Lust for Life v ničom, iba v rytme. A tak sme urobili taký fór, že ten začiatok sme urobili podobný na Lust for Life. Vzniklo to tak spontánne na skúške a tak sme to už tak… Samozrejme, tak ako na každej hudbe, je aj na tej našej cítiť určité vplyvy toho, čo máme radi. Ja milujem MC5, Damned, Iggy Popa a podobné bandy a či chcem, či nechcem, zanechali na mne určitú pečať, ktorú je možno niekde vzadu cítiť. Tomu sa nedá ubrániť. Ale v zásade sa nesnažíme na nič podobať. Dávame to, čo máme.
CPZ je naopak veľmi odlišná od ostatných skladieb…
Na začiatku to bol taký song na pol huby, niečo medzi Johnny Cashom a Social Distortion, ale postupne ako sme ho hrávali, sa to stále viac a viac vyvíjalo smerom k swingu a tak sme to tak nechali. V rámci albumu tá vec vyznieva, ako z inej planéty, ale prečo nie?
Presne tak, prečo nie?! Hlavne, keď hneď nasledujúca Nemám žiadny rešpekt sa vracia do klasickej punkovej nastratosti a razancie…
To áno. Žiadny rešpekt je asi najrýchlejšie napísaný text v mojom živote. Vyliezlo to zo mňa za menej ako 10 minút a miestami som nestíhal rýchlosťou písania. Bol som vtedy tak nasratý na tú zberbu zdegenerovanú, ktorá nám tu vládne, že to proste vyletelo von. Aj som sa potom snažil ten text upraviť, lebo sa mi miestami zdal prílišná lopata a jemne hejterský, ale nevedel som si stým rady. Tak som ho poslal Ďurkovi Černému, že čo na to hovorí. Potreboval som pohľad niekoho nezainteresovaného. A Ďurko mi povedal: „Nič na tom nemeň, takto je to dokonalé. Je to napísané v silnej emócii, ktorá s toho brutálne leze a každý zásah by tomu len uškodil.“ Tak som ho poslúchol a nechal som to tak.
Možno trochu silno tam zaznieva v texte „…neverím na Nežnú revolúciu“…
Je tam viacero takých miest, ktoré sa mi zdali trošku preexponované… Napríklad: „Mali sme vás dobre nakopať do gúl, možno sme vás mali povešať, vy čvarga eštébácka, skurvený policajný štát!“ Ale zas, keď je človek nasraný, tak býva preexponovaný. A toto neni rozhodne lovesong.
Áno, srší z toho naozajstný hnev. Len s tou nežnou revolúciou… Ono asi nie je chyba v samotnom akte nežnej revolúcie, ale v tom, že sa potom s tou zberbou nikto nevysporiadal…
Však o to ide, že bola nežná k tým najväčším sviniam z ŠTB a dnes z nich máme reálnu vládu v tejto spoločnosti. Dnes sú z nich finanční žraloci, ktorí hýbu figúrkami tak, ako chcú…
Veľmi atmosférová vec je V krajine Lorda Alexa. Kto skladal túto vec? Nerozmýšľali ste zavolať ako hosťa aj samotného Braňa Alexa?
Hudbu urobil Štulo a text je môj. Už som ho mal dlho napísaný v šuflíku a som rád, že tam neostal. Venoval som ho Braňovi Alexovi, s ktorým sme celý život boli priatelia a posledné roky sme sa vzdialili. Nevolal som ho, lebo by neprišiel. Nebaví sa so mnou.
Skladba je dosť pochmúrna, spomínaš v nej na spoločné temné chvíle?
Nie. Tá skladba v sebe nesie viacero odkazov na Braňa, jeho tvorbu, jeho záľubu v hororoch a podobne. Už samotný názov je odkaz na jeho skladbu V krajine nevšedných chvíľ. Tú vec som urobil ako poctu Braňovi.
Tá skladba vyšla aj na jeho sólovke, škoda, že už netvorí hudbu…
Je to škoda. A nie len to…
Myslíš, že dnes je ešte dostatok miesta pre domácu punkovú tvorbu? Klubov ubúda a aj celkovo oveľa menej ľudí chodí na koncerty…
To je pravda, ale ja to nejak moc neriešim. Nezačnem predsa hrať hip-hop, aby na mňa ľudia chodili… Hrám a budem hrať dovtedy, kým ma to bude baviť a keď ma to prestane baviť sa na to vykašlem.
To áno, pokiaľ sú miesta, kde hrať a ľudia, ktorí sú ochotní prísť na koncert…
Tak to je jasné. Žijeme v dobe, keď rockové kluby živoria a bohužiaľ, trend je taký, že mladí ľudia často krát dávajú prednosť dídžejom, ako živej hudbe. Moc tomu nerozumiem. Asi som už starý.
Čo ďalej s Personálom? Ktoré skladby budú tvorené pre Slobodnú Európu a ktoré pre Personál?
Personál je žánrovo trošku inde, ako Slobodná Európa, tak to pre mňa bude pomerne jednoduché prerozdeľovať. A okrem toho, v Personáli som neni len ja, ale aj ďalší, veľmi šikovní autori, ako Jany a Kubo Hrčkovci, ktorí aj na tejto doske spravili hudbu k dvom veciam, tak isto aj Štulo, ktorý má tiež hudbu k jednému songu. O hudbu sa nebojím, to z nás leze jak na páse. Trošku obáv mám len aby zo mňa liezli aj zmysluplné texty s posolstvom, lebo nejaké lacné rýmovačky by som nevedel spievať. Song musí mať message.
A ostávajú aj veci, ktoré nie sú ani pre Personál ani pre Slobodku?
Áno, sú aj také. Tie, keď sa nahromadia, tak ich zahrám sám na akustike. Sú to take pomalšie songy. Ak by som ti mal priblížiť ich atmosféru, pustil by som ti možno The Kills skladbu Wait, prípadne také tie pomalšie songy, ktoré spievala Nico s Velvet Underground. Ale samozrejme, podobné je to len atmosférou.
Najbližšie koncerty Jeho Skromnosť & Personál spojené s krstom nového albumu Žiadny rešpekt!:
25.9.2015 – Trnava, CITY CLUB Trnava
26.9.2015 – Bratislava, Randal Club
29.9.2015 – Nitra, Frankie Rock Club
3.10.2015 – Stupava, areál Stupavarského pivovaru
9.10.2015 – Banská Bystrica, Klub 77
10.10.2015 – Nové mesto nad Váhom, KLUB ZA RAMPAMI, Happy punk 3
