Jeden žije v slovenskej Bratislave, druhý na opačnom konci sveta – v austrálskom Sydney. Ten prvý je gitarista, ten druhý spevák. Kedysi založili punkovú legendu Davovú psychózu. A nedávno vydali novú platňu. Interview nevznikalo bežným spôsobom a ani v bežnej dobe. A hoci sú bratia, sú od seba vzdialení 16 tisíc kilometrov. Každý z nich odpovedal na rovnaké otázky. Jeden pri víne počas lockdownu v apríli tohto roku, druhý cez telefón. Vzniklo tak interview cez pol zemegule.
Rozhovor vznikl v roce 2021 a vyšel v druhém tištěném čísle Kids and Heroes. Objednávat můžete tady.
Ako si prežil poslednú dobu?
Marcel: Asi ako väčšina ľudí. Čo sa týka práce, tak mizéria, nič moc. Keďže som živnostník, minulý rok sa začal tak, že na jar som nemal robotu, cez leto pracujem sezónne v bufete a jeseň a zima to bolo na úsporách. Korienky a zvyšky poľných zásob. Tento rok zatiaľ podobne.
Jano: Žijem v Sydney a robím na stavbách, prakticky som sa nezastavil, robil som stále. Úplný lockdown ako u vás, kde bolo pomaly stanné právo, v Austrálii nebol. Ale ani u nás neboli koncerty, prvýkrát som bol teraz na jar. Funguje to tak, že máš kód, ktorý pri vstupe zoskenujú, a v prípade, že sa medzi návštevníkmi vyskytne covid, upovedomia ťa. Teraz je tu ďalšia vlna pandémie, znova lockdown. Medzitým som bol na výlete v Lightning Ridge, čo je lokalita na severe štátu Nový južný Wales, svetoznáma ako centrum ťažby čiernych opálov. Je to prakticky diera uprostred ničoho.
Padli vám za počas pandémie plány s kapelou?
Marcel: Plánovali sme turné, ale už na začiatku minulého roka bolo viac-menej jasné, že sa to preleje aj do Európy, prišlo Taliansko a zvyšok je známy. Chceli sme robiť šnúru k novému elpéčku, najprv sa to z jari presúvalo na jeseň a potom padlo aj to. Plus nám ešte odišiel basák Rasťo Gore, ktorý šiel hrať do Slobodnej Európy, a vrátil sa staronový basák Hulo. Ale stále pripravujem nové songy, doma si ich nahrám a posielam to chalanom cez vesmír.
Jano: Austrália je obrovský ostrov, a keď ho uzavrú, nijako sa nemôžeš dostať naň ani z neho. Lety sú takisto zrušené. Sme zatvorení pred zvyškom sveta a premiér sa vyslovil, že ak bude treba, tak bude Austrália zatvorená aj do roku 2024. Skrátka nechcú úplný lockdown, lebo keď sa všetko zatvorí, nepracuje sa, ľudia nemajú prachy a prejavuje sa to problémami, depresiami, stresmi. Chcú spoločnosť upokojiť, a nie ju ešte burcovať. Ešte na jar sa pritom v kapele uvažovalo o turné, ale to bolo nereálne.
Niekto má pocit, že svet sa ženie do stále väčších sračiek. Ale vy ste o tom spievali už pred 30 rokmi. Ako sa na to spätne pozeráš?
Marcel: Veľa tých tém sa reálne opakuje a vlečie celé desiatky rokov. Vážne problémy sveta a civilizácie nie sú nič nové pod slnkom. Jeden z najväčších problémov je podľa mňa problém vody, sucha, extrémnych zmien počasia. To sa však deje už dlho. Takisto sú to ekologické problémy, enormný rybolov, klesajúce počty zvierat a miznúce druhy a tak ďalej. K tomu sa šliape po ľudských právach, právach žien, znovu sa vyťahujú interupčné zákony. Tiež sa mení spoločenská atmosféra, čo súvisí s nástupom neonacionalizmu, noví šialení lídri v politike. Žiadne novinky.
Jano: Myslím si, že momentálne je na tom svet ešte horšie než v tom 1990. Pandémia tomu nepomáha. Či už pochádza z netopierov alebo umelo z laboratória, je reálnym faktom. Vlna násilia a neznášanlivosti v spoločnosti, vo svete je brutálna. Útoky na parlamenty, to je nonsens.
Kedysi o mnohých podstatných témach hovorili hlavne punkeri. Dnes si to mnohí v hlavnom prúde asi neuvedomujú, že spoločnosť na to v 90. rokoch úplne kašľala, o ľudských právach, týraní zvierat, fašizme a ekológii hovorili a kričali anarchistickí punkeri z undergroundu, kým spoločnosť nad tým masívne zatvárala oči. Ako to vnímaš?
Marcel: Je pravda, že dnes sa tieto témy viac rozšírili do povedomia. Ale ja mám pocit, že to zároveň zredlo. Znalosti aj pohnútky sú povrchnejšie. Kedysi to síce nebolo v hlavnom prúde, ale o to viac bolo aktívnych ľudí, aj sa viac išlo s tým von, ľudia išli do ulíc, išlo sa na doraz. Aktivistov aj občianskych združení rapídne ubudlo. Veď kto by to robil bez peňazí? Ľudia vtedy nemali z čoho žiť, poznal som to na vlastnej koži. A dnes? Áno, je to síce masovejšie, ale súčasne aj akési rozriedenejšie. Vezmi si, že máme vyše tridsať rokov od pádu komunizmu a ešte stále nedokážeme všade realizovať ani takú základnú vec ako separovanie odpadu a druhotných surovín.
Jano: Mňa to teší. Neboli to ani metalisti ani rockeri ani hipisáci, hoci tí mali tiež svoju agendu a prínos, ale boli to punkáči, ktorí načrtli určité témy, ktoré boli dovtedy tabu. Niekto s tým musel začať. Punkáči otvorili tie témy a tí inteligentnejší v spoločnosti to pochopili, že vlastne tí punkáči majú pravdu. A súčasne je dobré, že to neskončilo len v punkovej komunite, ale rozšírilo sa do povedomia celej spoločnosti, v ktorej predsa všetci žijeme. Hovoríme však stále len o demokratických krajinách, vzniklo to a hovorí sa o tom v nich a nie v banánových alebo fundamentalistických republikách. Základ je, že v demokracii o tom môžeš hovoriť a nebudú ťa perzekvovať, hovorím to, aj keď viem, že slovo demokracia je dnes sprofanované.
Začali ste hrať ešte za boľševika. Niekedy sa to označuje za zlatú dobu československého punku. Súhlasíš s tým? Alebo je to len spomienkový optimizmus.
Marcel: Je známe, že punk sa začal u nás šíriť na začiatku 80. rokov. A väčšinou na to máme silné spomienky z mladosti, nostalgia tam hrá dosť veľkú úlohu. My sme vtedy na prelome 80. a 90. rokov natočili klipy, vydali sme debutovú platňu. Ale isto si nemyslím, že to vtedy bolo lepšie s punkom. Aj dnes sú mnohí, ktorí majú radi punk. Treba si uvedomiť, že od vzniku punku je to skoro 50 rokov. Nežijeme v dobe, keď to vzniklo a išlo ruka v ruke so sociálnymi problémami aj s módou, čo si budeme hovoriť. Dnes sme inde. Ale tú hudbu môžeme stále mať radi a ovplyvňuje ľudí. Teda, keď je to úprimné a človek to nehrá.
Jano: Ja si isto nemyslím, že za komunizmu bola nejaká zlatá éra punku. Boli sme perzekvovaní ako sviňa. Nebola to veru veľmi zlatá éra, keď, sotva si vyšiel na ulicu, riešili ťa policajti a v krčme ťa napádali kokoti len zato, že si mal naježené vlasy a ani nechápali, o čo ti ide. Sú to len také frázy nostalgikov, ktorí hľadia iba do minulosti. Aké to vtedy bolo? No, napiču to bolo, lebo nikdy si nevedel, ako vonku skončíš a či to nebude na fízliarni. Žiadna zlatá éra to teda v komunistickom Československu nebola. Prečo by ma mal niekto otravovať a zmlátiť len za to, ako vyzerám? Dnes si už ľudia dávno zvykli na ten imidž, dnes je v tom úplná sloboda a aj to prešlo do módy, takže aj chalan alebo baba, čo ani nevedia súvislosti, nosia sidovku a číro, ale čo my, punkáči, s tým máme? Takisto aj muzika je dnes oveľa lepšia. Ja som začínal v roku 1977 a vtedy bol len jeden punk, teraz má množstvo odnoží. Rozhodne dnes je to lepšie.
Po páde komunizmu akoby sa stratili témy. Stratil sa nepriateľ, odrazu nebolo o čom spievať, niektorí sa utopili v klišé, dokonca v rasizme a hovnách. Ktoré máš stále rád zo starých kapiel?
Marcel: Je fakt, že mnohí si punk spájajú s tým obdobím, a tým sa to pre nich končí, dovidenia. U mňa to neplatí, ale samozrejme, že mám veľmi rád punk 70. rokov. The Clash, Damned, Vapors, takisto americký punk, spomínam si, ako brat Jano priniesol na strednej škole na kazete Bad Religion a Ramones, ovplyvnili ma Dead Kennedys, ale napríklad aj Peter and The Test Tube Babies či gotické kapely.
Jano: Keď je niečo nové, vždy to budí rozruch, záujem aj odpor. Ale isto nie je klišé, ak budeš stále hovoriť o týraní zvierat, pretože stále sa týrajú. Takisto platí, ak niekto pred sto rokmi povedal, že vojna je napiču, pretože skrátka je. Ak niekto po páde komunizmu stratil témy, je mi to ľúto. Ale my sme tu v komunizme žili uzavretí, žili sme celkom iné životy než v západnej Európe, málokto z nás vedel po anglicky a povinná bola ruština. Nové témy prišli logicky s pádom totality. A ohľadom starých kapiel sa musím priznať, že československý punk ma nikdy moc nezaujímal. Inak mám stále rád Bad Religion, fungujú štyridsať rokov. Mám rád povedzme aj také D. R. I., ale vždy ma to tiahlo skôr k rýchlej a melodickej hudbe. A samozrejme, že môj idol bol kedysi Biafra. Počul som kdesi, že ho napodobňujem, ale na pódiu som to ja, sám za seba, som vtedy akejsi bubline, len cítim chalanov z kapely kdesi okolo mňa.
A čo aktuálne počúvaš?
Marcel: Pre mňa je guru Nick Cave. (smiech) Počúvam rád aj neskoršie a posledné veci od Davida Bowieho. Inak mi nenapadá nič, moc hudbu teraz nepočúvam.
Jano: Ja Nicka Cavea teda nie. Zaujímavá je napríklad kanadská kapela Propagandhi, z európskych napríklad Adrenalized a Forus, takisto švédske ako Adhesive. Všetko je to rýchle a melodické, nadupaný zvuk, o takom sa nám kedysi mohlo len snívať.
Krátko po otvorení hraníc, keď spoločnosť bola ešte nadšená zo slobody, prišla Davová psychóza s platňou Svet žaluje s hyperkritickými textami. Čo vás k tomu motivovalo? Pýtam sa, lebo mnohí z čitateľov vtedy ešte ani neboli na svete a nezlučuje sa to s tým obrazom všeobecného nadšenia po páde totality.
Marcel: Nebola to iba kritika. Veľa textov na tej platni som napísal ja a ovplyvňovalo ma aj to, čo som vtedy robil. V tej dobe som začal pôsobiť v ochranárskom hnutí, bral som to naozaj vážne, nie ako nejaký trend. Záležalo mi a aj mi záleží na možnosti ovplyvniť to, ako žijeme. A čítať o ekologickej problematike je drsné, zvlášť keď sa s tým stretne človek prvý raz. Znečistenie oceánov, ničenie životného prostredia, to boli vtedy pre nás nové veci. Dozvedali sme sa to, a preto sme o tom písali a hovorili. Samozrejme že nás inšpirovali aj západné radikálne kapely s novými témami.
Jano: Bol to vtedy samozrejme vplyv kapiel zo západu, to je jasné. Hranice sa otvorili a zažili sme prísun toho, čím sa kapely zaoberali. Dovtedy sa riešila len komunistická strana a niektoré kapely naozaj nevedeli, o čom majú písať, pre nás to však bol objav, že je veľa tém a strašne veľa problémov v spoločnosti. Naraz sme mali informácie, a preto boli oproti debutovej platni Antropofóbia naše texty absolútne iné. Uvedomili sme si, že komunisti padli, a problémy sú tu stále. To sa nezmenilo. Vezmi si, že na Slovensku ej ešte stále tabu napríklad rozprávať o násilí v rodinách. Punk predsa nie je jednostranný zameraný na jednu vec, má hovoriť o všetkom zlom, negatívnom, čo sa reálne deje. A prečo opisovať to, čo sa deje na druhej strane planéty, keď doma, pred prahom, je toľko prúserov, kurva. Pretože to môžeš zmeniť.
Potom prišiel v slovenských končinách mečiarizmus. Šovinizmus a rozpad Československa, mafia počas dňa v uliciach, korupcia a rozkrádanie na štátnej úrovni, únosy organizované tajnou službou. Vtedy ste sa na istú dobu odmlčali, ďalšiu platňu Kríza vedomia ste vydali až po šiestich rokov. Prečo?
Marcel: Kríza vedomia… Istá kríza bola aj vtedy v kapele, lebo odišiel basák Klinec. Trvalo istý čas, kým sme našli náhradu v Rasťovi. Platňu sme síce vydali až v roku 1998, ale medzitým sme koncertovali, mali sme aj turné po Európe, v Holandsku, Nemecku, Francúzsku. Vtedy, na začiatku 90. rokov, sme sa napríklad prvýkrát stretli s fenoménom squattingu. Bolo to pre nás nové, takisto aj scéna na západe. Ale stávalo sa, že sme na nejakom squatte hrali len pre pár ľudí.
Jano: Mečiarizmus nesmieme obísť, to je doteraz pre mňa najčernejšie obdobie Slovenska, ktoré som zažil. Odchod Klinca v roku 1994 nás dosť zaskočil, lebo bol zakladajúci člen kapely. Rok sme potom hľadali náhradu.
Ako vnímaš platňu Kríza vedomia? Pre mnohých je to akási stredná cesta medzi melodickosťou debutu a surovosťou druhej platne.
Marcel: Asi máš pravdu. Myslím si však, že naša kapela nemohla hrať donekonečna ten hardcorový štýl z doby Svet žaluje. Nebola to pre nás cesta. Väčšinou skladám hudbu ja a tiahol som viac ku gitarovej melodickosti, ale myslím si, že celá kapela to tak vnímala. Ja osobne mám ten album veľmi rád, teda až na niektoré skladby, ktoré nerád hrám, ale to mám pri každom albume. Na svoju dobu to bol vydarený album, hrali sme vtedy už desať rokov a bolo to poznať. Pri každom albume si však treba uvedomiť dobu vzniku, aj tento album ešte bol nahraný analógovo a má skvelý zvuk.
Jano: Kríza vedomia má pre mňa naozaj asi najlepší zvuk zo všetkých našich platní. Samozrejme, na naše pomery. Osobne stále nie som úplne spokojný so zvukom, hoci ten album je naozaj vydarený. Niektorí fanúšikovia predošlej platne boli prekvapení, že prichádzame s melódiami, ale to zažívame stále. Davovka má špecifikum, že každý album je iný a nevieš, čo môžeš očakávať od nás.
Ako sa zmenila scéna s príchodom nového tisícročia? Narážam na to, že punk vtedy vyšiel z podzemia, z klubov a odrazu tu boli kapely, čo vypredávali štadióny, a ich klipy rotovali na MTV.
Marcel: Tento stav ale nebol prvýkrát v punku. Bolo to predsa už v 70. rokoch a už aj vtedy sa s punkom kšeftovalo. Všetci vieme, že niektorí menežéri rýchlo zistili, že je to dobrý biznis, z ktorého sa dajú rýchlo vytrieskať prachy. Takisto aj rádiá a televízie vyrábali hitovky, taký Should I Stay Or Should I Go bol aj v reklame. S pádom komunizmu to prišlo aj k nám, bulvárne médiá a výroba hitoviek. Takže vôbec to nevnímam, že s novým tisícročím sa niečo zásadne zmenilo. Z punku sa stala všedná vec s tým, ako sa stal neškodným, teda keď už takmer nikoho nešokoval, hocikto dnes už má zafarebné vlasy a aj s vyholeným pásom pracuje povedzme v banke.
Jano: Mení sa spoločnosť a mení sa aj punková scéna, všetko niekam speje. Ale punk je podľa mňa stále v podstate rovnaký, stále je to undeground. Napriek tomu, že niektoré kapely vystrelili. Nemôžeme viniť kapely ako Green Day alebo Offspring. Oni išli tou cestou, ale po hudobnej stránke je to stále punk. Mne nevadí ani pop-punk. Samozrejme, že takéto stars majú megatímy, o tom sa nám ani nesníva, kúpili si z punku domy. Ale aj my by sme možno boli inde, keby sme boli v Amerike s jej 300miliónovým trhom, kde predaj 5 miliónov platní, je stále underground, ale je to niečo iné ako naša realita – Slovensko a Čechy dokopy s 15 miliónmi ľudí.
Ale predsudky tu boli aj po páde komunizmu a punkeri figurujú na zoznamoch ministerstva vnútra ako takzvaní ľavicoví extrémisti.
Marcel: To áno, ale nezažili sme situáciu na západe, kde sa to začalo. V 80. rokoch nás tu nebolo tak veľa ako tam, v republike nás bolo pár exotov, aj keď v móde sme teda moc nezaostávali, vedeli sme sa riadne „zmaľovať“. (smiech) Inak tie zoznamy by som chcel vidieť. Medzi ľavicových extrémistov štát predsa zahŕňa napríklad aj eko-ochranárov.
Ako vnímaš dnešných internetových múdrych hrdinov z diskusií v punkovej bubline?
Marcel: Myslíš rypákov a rôznych teoretikov? Reagujem čo najmenej, lebo to pre mňa nemá zmysel diskutovať s nimi. Tieto typy ludí tiež nie sú ničím novým. Pretože takí boli aj dávno pred internetom. Vždy sa po koncerte rozprávame s ľuďmi, to je fajn. Ale spomínam si na pár rozhovorov s týmto typom ľudí. Janovi napríklad raz ktosi vytkol, že aká je to komercia, na základe toho, aké mal tenisky. Inokedy zasa kritizovali, že má na pódiu coca-colu. Pritom v tej fľaši mal dobré domáce víno. Akurát, že teraz sa skôr zoskupia, viac ich vidno a viac môžu riešiť, vŕtať, hrabať sa v súkromí, prípadne rýpať, prekrúcať, vytrhávať z kontextov. A útočiť – čo je krajne nebezpečný a žiaľ aj rozšírený spôsob komunikácie. Ale ako vravím, tieto typy boli vždy aj v punku. Zažívajú to asi všetky kapely. Snažím sa tomuto typu debát vyhýbať.
Jano: Tento typ ľudí má asi nejaký vlastný problém. Ak niekto schválne nabúrava diskusiu, je to podobné ako nabúrať s autom, vždy vznikne nejaká škoda, nie? Čo iné sa od toho dá očakávať? Nikdy takým štýlom neposunieš diskusiu ďalej, z bodu A do bodu B. Kto nabúra diskusiu, asi sa ani nechce nikam dostať, nikam posunúť. Nie je v tom žiadne riešenie.
Keď si skladal a hral prvé piesne, boli ste tínedžeri. Dnes máš po päťdesiatke. Ako to vnímaš dnes? Zmenil by si na tom niečo? Malo zmysel byť celé tie roky punkáč?
Marcel: Jasné, že to malo zmysel. Pre nás to isto malo zmysel, bavilo nás to. Na svojom živote by som zmenil pár vecí, ale to iba z pohľadu rozumu, racionality, skúseností. Ale má nejaký význam sa tým zaoberať? Podľa mňa nie, pretože aj tak to nezmením. Je to iba „keby“ a vieš, ako sa hovorí: keby boli v riti ryby, neboli by rybníky.
Jano: Samozrejme, že to stálo za to. A či malo zmysel byť punkáč? Vole, veď ja som stále punkáč! (smiech) A som ním veľmi rád. K punku ma pritiahla muzika, a tá je pre mňa stále absolútna bomba. Bude to znieť možno trochu uletene, ale v punku som našiel boha. Pretože ma to robí šťastným, keď počúvam punk. Z filozofického pohľadu punk rieši veci, nad ktorými mnohí ľudia len mávnu rukou. A to ma na punku práve vždy bavilo. Dostať sa pod kožu. Aby si sa zamyslel.
Vaša generácie má už dnes deti, ktoré sú dnes vo veku, v akom ste boli vy, keď ste začínali. Dá sa rebelovať v každom veku?
Marcel: Ale isteže. Môžeš si otvoriť pivo na balkóne a vykrikovať. Akákoľvek hudba, nielen punk, ale povedzme rock’n’roll, jazz aj klasika vydržala viac než pár rokov. Takisto aj punk rock. Je to vyše štyridsať rokov, čo tu je punk, a bude tu ďalej, hoci už nebudeme riešiť to, čo kedysi na začiatku.
Jano: Samozrejme, že rebelovať sa dá v každom veku. Vlastne ja som rebeloval už v škole, keď som o punku nevedel. Za mojej mladosti, za komunizmu to bolo jednoduché, rebeloval si voči komunistickému systému. Komunizmus padol a aj niektorí rebeli. Pre mňa je rebélia ísť proti niečomu zaužívanému, ak ma to serie.
Mal si nejaké sny ohľadom punku a splnil si si ich?
Marcel: No, mal som tento rok sen, že máme koncerty s Davovou psychózou, a ten sa mi teda nesplnil. Všade lockdown, ani Jano nemohol pricestovať, nikto nevedel, čo bude cez leto, veď ani teraz nevieme, čo bude o pár týždňov.
Jano: Ako punkový muzikant som si splnil, čo som chcel. Založili sme si kapelu, máme fanúšikov, vydali sme platne, čo viac chcieť? Punkáči však nie sú len muzikanti a isto každý má nejaké svoje sny. Vždy budeme iní ako väčšina spoločnosti.
Pred rokom a pol ste vydali album Emancipácia. Nabúrala vám situácia posledného roka nejaké plány?
Marcel: Neviem, aké majú plány zvyšní členovia kapely. Pre mňa je posledný album najlepší od Davovej psychózy. Možno to je ten vrchol, čo sme ako kapela dokázali spraviť. Mám však stále veľa nápadov a otázka je, či ich dokážeme zhmotniť. Tento ošiaľ pandémie nabúral život každému, niektorým žiaľ fatálne. Politici opäť úspešne rozdelili spoločnosť, svojim prístupom, amatérizmom, rétorikou. Po pandémii sa už asi nič nevráti také, ako bolo predtým. No, pri istých veciach to naozaj nie je na škodu. Ale uvažujeme v kapele o novom singli.
Jano: Toto bol fakt rok temna. Na pandémiu doplatili mnohé kapely, a keď kapela nehrá, tak vlastne neexistuje. Plány samozrejme máme. Marcel mi poslal nejaké nové skladby, isto chceme pokračovať, nestagnovať. Nikto však nevie, čo sa bude diať s vírusom vo svete. Skrátka budúcnosť závisí od vecí, ktoré nevieme ovplyvniť. Ale plány beztak máme.
DAVOVÁ PSYCHÓZA * 35 ROKOV TOUR 2022
27. 07. 2022 – SK, BRATISLAVA, Umelka – letná záhrada
28. 07. 2022 – CZ, PRAHA, Music Club Modrá Vopice – venkovní podium
30. 07. 2022 – SK, TURANY, Strelnica Tibín, Festival Kulturák
20. 08. 2022 – CZ, SLANÝ, Letní kino, Valník
25. 08. 2022 – SK, TRENČÍN, Letisko, Punkáči deťom
Další info na FB události.
