Kultovej nemeckej kapele Donots v súčasnosti vychádza kniha s názvom „Die Geschichte der Donots: Heute Pläne, morgen Konfetti” mapujúca ich kompletnú doterajšiu kariéru. S ich neuveriteľne energickým a neporaziteľne priateľským, ochotným a ukecaným frontmanom Ingom som sa rozprával o ich turné v USA, o odvahe experimentovať a aj o tom, že schopnosť byť samým sebou a byť vďačným za každú aj tú najmenšiu podporu môžu byť práve tými faktormi, ktoré vedú k dlhovekosti a úspechu ktorejkoľvek kapely na svete.
> FOR ENGLISH VERSION PLEASE CLICK HERE <
Váš dokument Wake The States z roku 2015 zachytáva vaše prvé turné po USA so známymi kapelami, ako sú Flogging Molly alebo Anti-Flag. Čo ste vnútorne prežívali, keď ste hrali na takých slávnych miestach ako sú Whisky a Go-Go, House of Blues, Troubadour alebo Slidebar, ktoré sú celosvetovo známe fanúšikom nielen punkrockovej muziky? Čo vám to turné ako kapele dalo a čo pre vás znamenalo pre každého osobne?
Po štátoch sme absolvovali jednomesačné turné a tento tridsaťdňový úsek od západného k stredozápadnému a východnému pobrežiu je dodnes asi mojím najobľúbenejším turné DONOTS.
Bolo to skutočne náročné a aj obohacujúce, pretože na jednej strane máte možnosť hrať vo všetkých tých najmodernejších kluboch, o ktorých všetky kapely môžu len snívať (a tie boli vypredané vďaka Flogging Molly, Anti-Flag alebo CJ Ramoneovi), ale zároveň vždy hráte pre davy ľudí, ktorí vašu kapelu predtým ešte nevideli. Preto sme mali príležitosť osloviť veľa ľudí (od 2 000 do 5 000 návštevníkov až po festival s 15 000 ľuďmi), ale museli sme túto šancu skutočne naplno využiť a pokúsiť sa získať si všetký tie decká v priebehu krátkych 30 minút.
A išlo to úžasne. Prijali nás naozaj dobre a mali sme pocit, že máme hybnú silu sa vrátiť. Aj v malých kluboch, v ktorých sme sa ocitli medzi veľkými zastávkami, bolo zábavou hrať iba pre 10 ľudí počas voľného dňa na turné s Flogging Molly, haha. Zvyčajne to vyzeralo tak, že všetky naše turistické chute sme si uspokojili vždy ráno, potom sme odohrali koncert a v noci sme sa rozbili.
Ďalšie malé turné sme spravili zas o 3 roky neskôr, keď nás Flogging Molly pozvali na plavbu po Bahamách aj spolu s kapelami Rancid, Frankom Turnerom a ďalšími, ale teraz čakáme, aby sme sa mohli opäť vrátiť. Je to bohužiaľ super drahé kvôli logistike, vzdialenostiam, povoleniam a ostatným veciam (a samozrejme Covidu v dnešnej dobe), ale bol by som rád, keby sme si to zopakovali. Wake The States Tour v podstate zahŕňa veľkú časť zážitkov v rámci celej kariéry našej kapely.
Donots pochádzajú pôvodne z Ibbenbürenu, ktorý je aj domovom rôznych výborných punk rockových a hardcore kapiel. Dá sa povedať, že keď ste v roku 1993 začínali, mali ste všetky správne predpoklady a podmienky na to založiť kapelu vďaka podpore miestnych ľudí? Aká bola vtedy scéna a kultúra vo všeobecnosti a aké je to tam dnes?
Myslím si, že sa dá s istotou povedať, že Ibbenbüren mal vždy skvelú infraštruktúru v rámci scény a to všetko vďaka mládežníckemu centru „Scheune“, v ktorom sa nachádzali skúšobne pre kapely, úžasný klub s pódiom a ktoré malo politiku, ktorá bola veľmi ľavicová a otvorená. Bolo to miesto, kde sa schádzali punkáči, hardcore decká, alternatívni a mierumilovní ľudia a taktiež rôzni misfits nášho malého mesta, ktorí tam spolu trávili čas, organizovali koncerty a mali čo do činenia so scénami rôznych subkultúr. Bolo to centrum pre decká, ktoré riadili decká samotné. Síce sme dostávali finančnú podporu od mesta, ale boli sme úplne slobodní v plánovaní a organizovaní toho, čo sme chceli robiť my sami. Preto sme v podstate pozývali do Scheune naše obľúbené kapely. Ibbenbüren bol napríklad dobrou zastávkou medzi Hamburgom a Kolínom pre kapely, ktoré vtedy boli v Nemecku na turné.
Často sme mali to šťastie robiť koncerty úžasným medzinárodným kapelám ako Green Day, NofX, RKL, AFI, Good Riddance, H20, Machine Head, Marky Ramone alebo Strung Out a mnohým ďalším. Znamená to, že miestne kapely mali vždy veľkú príležitosť im robiť predskokanov a ukázať sa tak širšiemu publiku. Dokázalo to tým pádom pospájať rozmanité scény v Ibbenbürene, pretože sme sa dostali do kontaktu s rôznymi subkultúrnymi štýlmi a prúdmi. Mali sme obrovskú punkovú scénu, hardcore a metal zo starej školy, garážový punk, indie a všetko medzi tým. Polovica 90. rokov bola v Ibbenbürene skvelým obdobím. Všetko bolo vzrušujúce, všetko spolu existovalo a každé 3 dni sa konali koncerty aj napriek tomu, že sa mnohí konzervatívci v Ibbenbürene snažili toto centrum zrušiť. V súčasnosti je to stále úžasný a veľmi aktívny klub, ale scéna tej doby je už však preč.
Stále je tu veľa skvelých kapiel, ale s dobou sa, myslím, mení aj celé prostredie. Donots odohrali množstvo benefičných predstavení pre Scheune a pred 2 rokmi sme tam usporiadali dokonca vlastný open air festival, ktorý bol úžasný. Toto miesto je stále našim rodiskom a druhým domovom.
Ako podľa vás momentálne zvláda nemecká vláda prevládajúcu COVID krízu aj s ohľadom na kultúru, umelcov a ostatné, krízou zasiahnuté odvetvia?
Na začiatku pandémie som bol oveľa viac presvedčený, že vedia, čo robia, ale v priebehu času začalo pôsobiť všetko čoraz viac improvizovane a zle zorganizované, pokiaľ ide o očkovanie.
Čo sa týka kultúry a podpory najmä samostatne zárobkovo činných osôb, je to úprimne povedané katastrofa. Poznám veľa ľudí, ktorí stále čakajú na podporu od štátu a hlavne na reálnu perspektívu. Všetci sa pokojne pretĺkame od lockdownu k lockdownu, ale začíname nadobúdať pocit, že sme koniec koncov nerelevantými. Sem tam sme zaznamenali nejakú finančnú podporu, ale tá nie je ani zďaleka natoľko dostatočná alebo efektívna pre tie milióny ľudí, ktorí sú úzko spätí s kultúrou, subkultúrami, umením a zábavou.
Držím prsty prekrížené pre všetkých, ktorí nielen žijú z toho, čo majú radi, ale aj pre onu činnosť samotnú.
Keď sme sa v roku 2008 prvý krát spolu osobne stretli v pražskom Abatone, bol to koncert, ktorý bol súčasťou turné pre podporu albumu Coma Chameleon, ktorý bol pre kapelu zlomový a z vášho klasického signature pop punku ste sa preniesli do surovejšieho a dá sa povedať aj temnejšieho punk rockového štýlu. Mali ste dojem, že bola takáto zmena u vás nevyhnutná, či dokonca bola premyslená a správne načasovaná? Predsalen, po spomínanej zmene to na vašej oblúbenosti neubralo, práve naopak, s každým ďalším albumom ste zaznamenávali stále väčší úspech.
Myslím si, že ak nepatríte k priekopníckym kapelám určitého štýlu (ako napríklad Ramones, Bad Religion, AC/DC a podobne), ste povinní neustále pracovať na svojom umení, vyvíjať sa a rozvíjať, aby ste sa nezasekli sami v sebe. Vždy sme boli kapela, ktorá bola ochotná experimentovať a Coma Chameleon bol pre nás jednoznačným bodom zlomu. Začali sme veľa experimentovať, dokonca sme neskôr prešli aj na nemecký jazyk a to nám len pomohlo osobnostne rásť. Nech robíte čokoľvek: ak to urobíte pre seba a nie pre prachy, tak verím, že ľudia to uznajú a ocenia. Vývoj neznamená zapredať sa. Povedal by som, že stagnácia je oveľa horšia, pretože vtedy nič neriskujete.
Hráte už 28 rokov v tej istej zostave, čo je naozaj obdivuhodné. Pochádzate z pomerne malého nemeckého mesta a podarilo sa vám dosiahnuť na spoluprácu s menami ako CJ Ramone, Frank Turner, Midtown, Baboon Show či už spomínaní Anti-Flag. Čo by si poradil mladým kapelám, ktorí by radi dosiahli na svoje sny, prípadne čo treba robiť pre trvácnosť a zachovanie potrebnej energie v kapele?
Byť sám sebou. Spýtajte sa sami seba, čo je tá špeciálna ochranná známka a kúzlo vašej kapely. Nekopírujte iba existujúce hudobné telesá, nechajte sa inšpirovať a nájdite svoj vlastný spôsob vyjadrovania. Neberte sa príliš vážne, buďte vďační aj za najmenšiu podporu, ktorú získate, natiahnite ruky k oblohe, ale nohy majte stále pevne na zemi. Zvyšok je šťastie a zmes piva a strachu, hahahah!
