Diesel Boy starnú a nezapierajú to. Nijak sa nevyviňujú z textov z predošlých dosiek, ktoré aj tak iba zaznamenávajú prirodzený vývoj a zároveň stíhajú dokazovať aj to, že skatepunk naozaj v žiadnom prípade nie je záležitosťou nostalgie, ale ide o relevantný a legitímny hudobný žáner, ktorý dýcha a posledné roky suverénne prosperuje.
S frontmanom Davom Lakom, ktorého kultová kalifornská kapela vydala pred krátkym časom po 20 rokoch dosku s názvom „Gets Old“ na SBAM Records, som mal unikátnu možnosť viesť autentický a živé mäso odhaľujúci rozhovor, ktorý je doplnený o fotky, ktoré sa mi podarili získať na ich viedenskom koncerte pár týždňov nazad.
Aký je to pocit opäť vyraziť na cesty s čerstvou platňou, navyše po tak dlhom čase?
Bola to totálna šupa. Veľké množstvo ľudí na koncertoch je vďačných za to, že sme späť, že nás opäť vidia hrať, alebo aj za to, že nás vidia vôbec úplne prvý krát a s tým, že by túto šancu inak nikdy nemali. Nie že by sme čokoľvek z tohto v minulosti považovali za samozrejmosť, ale bolo jednoducho ozaj krásne ocitnúť sa opäť tam vonku, hrať a byť v priamom kontakte s fanúšikmi.
Ako dopadlo vaše nedávne európske turné z hľadiska odozvy fanúšikov?
Bolo to úžasné. Stretli sme ľudí, ktorí za nami prileteli alebo prišli autami z celej Európy. Ľudia spievali, pili a tancovali a my sme si to absolútne užívali. Mali sme tiež možnosť zahrať si na niektorých veľkých európskych punkových festivaloch ako Punk Rock Holiday a Brakrock, ktoré pred 25 rokmi neexistovali.
Ďalšia vec ktorú sme neočakávali, bola dôležitosť, ktorú naše nahrávky nadobudli pre určitých ľudí. To však nebolo možné zistiť v období keď vyšli prvýkrát, keďže im chýbal onen časový luxus na to, aby svoje miesto dostatočne upevnili, nech už sa ocitli kdekoľvek.
V niektorých častiach Európy, ako napríklad v Slovinsku alebo Rakúsku, zažívajú punkové kapely vašej kategórie (Fat Wreck Chords, SBAM, Epitaph…) v posledných rokoch renesanciu, niekde je tento žáner považovaný skôr za nostalgiu . Ako sa pozerjú na návrat Diesel Boy vo vašej domovskej krajine, v USA, v porovnaní s inými miestami vo svete?
Nepôsobilo to až tak rozdielne. Myslím si, že nostalgia je pre ľudí všade veľkou súčasťou dopytu. Neboli sme aktívni viac ako 20 rokov, takže ľudia samozrejme túžia počuť staré pesničky a štýl skate punku ktorý hráme a ktorého vrchol bol v deväťdesiatych rokoch. Súčasťou impulzu k vytvoreniu novej dosky ako hnacieho prostriedku pre náš návrat bolo však aj to, aby sme ľuďom mohli ponúknuť niečo nové. Nechceli sme byť len aktom nostalgie. Chceli sme mať pocit, že sa posúvame vpred a zároveň oslavujeme našu minulosť.
V nedávnom rozhovore si spomenul, že pred dvadsiatimi rokmi bol Diesel Boy prakticky celý tvoj život. Vedeli ste sa vtedy hudbou adekvátne uživiť?
Nikdy sme hudbou nezarobili veľa peňazí a väčšina z nás mala medzi jednotlivými turné zamestnania. Z tých sme však mali skromné zisky a naše životné výdavky boli v tej dobe bez detí alebo hypoték, o ktoré by sme sa museli starať, nižšie. Byť na Fat Wreck Chords znamenalo, že sme mali pekné rozpočty na štúdio a zároveň dostatočne vysoký profil na to, aby sme sa dostali na turné s väčšími kapelami, takže sme mali veľké šťastie.
Túžba zarobiť peniaze nikdy nebola motivátorom, aj keď si myslím, že sme všetci mali pocit, že sme narazili na strop, pokiaľ ide o to, čo by sme mohli finančne dosiahnuť. Keď sa kapela stane celým tvojím životom, ako sa v našom prípade aj stalo, je ťažké nebrať do určitej miery do úvahy aj peniaze. Takisto som mal obavy, že ak by sme v hraní pokračovali donekonečna, bol by zo mňa týpek v strednom veku bez iných pracovných zručnosti, ako byť len frontmanom pop-punkovej kapely, čo bola strašidelná perspektíva.
Ako velmi sa odvtedy tvoje vnímane tvojej vlastnej kapely zmenilo? Je aj niečo čo v rámci vašej kariéry za celé tie roky vyslovene lutuješ a niekedy si praješ, aby si mohol vrátiť čas a zmenil to?
Mnoho rokov „potom“ som sa o Diesel Boy nezaujímal a o hranie muziky som vôbec nejavil záujem takisto. Pripadalo mi to ako kapitola, ktorá sa jednoducho skončila. Dosiahli sme oveľa viac, ako sme si kedy mysleli, že je možné dosiahnuť, takže sme sa v tomto smere všetci cítili naplnení. Najviac ma mrzí, že som nebol komunikatívnejší s ostatnými chalanmi keď sa môj život začal meniť a moja túžba robiť kapelu na plný úväzok začala slabnúť. Zamestnal som sa v hudobnej brandži, presťahoval som sa do Seattlu a začal som kariéru ako technik. Nebolo úplne jasné, čo sa s mojím životom stane, ale vedel som, že debata o ukončení kapely by bola ťažká, tak som sa jej jednoducho vyhýbal. Na niekoľko rokov to vytvorilo určité napätie, to je už ale vecou minulosti.
V našom katalógu je aj niekoľko skladieb, ktoré majú texty, pri ktorých sa červenám. Neľutujem však, že som ich napísal. Bola to iná doba a ja som bol vtedy iným človekom. Nahrávky sú časovou kapsulou toho, kým som vtedy bol, kým sme boli my všetci, to však neznamená, že to občas nemôže byť aj trápne.
Na tvojom európskom turné hral s vami v kapele na druhej gitare známy punkrockový YouTuber Jack Miller. Ako k tomuto spojeniu prišlo?
Žiaľ, Chad, gitarista, ktorý hral na nahrávke „Gets Old“, mal povinnosti, ktoré mu zabránili pripojiť sa k nám na turné, keď už bola nahrávka hotová. Jack nám poslal nejaké svoje veci, keď sme spočiatku hľadali gitaristov, ale hľadali sme ďalej, pretože sme chceli nájsť členov, ktorí sú nám vekovo bližšie a Jack mal vtedy okolo 20 rokov. Keď to však Chad ani potom nedával a boli sme opäť na love gitaristov, spomenul som si práve na tohto mladého makača, ktorý nám pred nejakým časom poslal svoje veci. Našťastie som stále mal jeho e-mail, takže som náhodne oslovil a Jack po príležitosti pridať sa k nám skočil okamžite. Bol úplne skvelý a dodáva nám mladistvý entuziazmus, ktorý si naozaj vážime. Neskôr sme zistili, že ešte ani nebol na svete , keď vyšiel „Cock Rock“!
V 90. rokoch si mal možnosť zahrať si aj na dnes už neexistujúcom kultovom festivale Warped Tour. Ako vnímate túto udalosť z pohľadu umelca a vôbec niekoho, kto túto legendárnu udalosť zažil na vlastnej koži? Je teraz u vás nejaký festival, ktorý je charakterom porovnateľný s týmto podujatím?
Nie, neexistuje dnes nič ako Warped Tour. Existuje veľa punkovo zameraných festivalov, ale žiadny, ktorý by vzal na cesty všetko to šialenstvo so sebou. Bolo to doslova ako v kočovnom cirkuse. Warped bol tiež skvelý pre širokú škálu účinkujúcich, ktorých uvádzal, od Katy Perry cez Eminema až po NOFX. Je známy ako punkový festival, no v priebehu rokov na ňom vystúpilo aj veľa nepunkových kapiel.
Z pohľadu umelca bolo hranie na Warped Tour samozrejme skvelé ale pre menšie kapely ako Diesel Boy, ktoré necestovali v autobuse, to bolo ťažké, pretože cesty boli dlhé a dni boli veľmi horúce. Považujeme to ale za šťastie, že sme si ho mohli zahrať, a to niekoľkokrát.
Na záver nejaká rada pre ľudí, ktorí povedzme už majú rodiny, prácu a takpovediac zapustili korene a chceli by v tejto situácii založiť funkčnú kapelu?
Je to záväzok bez ohľadu na to, ako si ho naporcujete. Musíte to naozaj chcieť. Technológia prešla veľkým vývojom a tá môže pomôcť členom kapely učiť sa piesne alebo skladať z domu. Neexistuje ale spôsob, akým sa vyhnúť rutinnej praxi potrebnej na to, aby sa skupina dostala do bojovej formy. To môže byť obzvlášť náročné, keď nebývate všetci v rovnakom meste, čo je aj náš prípad, ale máme aspoň výhodu stoviek odohraných koncertov za opaskom a svalovú pamäť z hrania našich starých skladieb.
Keďže už nemôžeme skúšať tak často ako kedysi, príprava skladieb a príprava na nahrávanie „Gets Old“ nám trvala viac ako rok. Myslím si, že tajomstvom je práve nájsť radosť v samotnom procese.
Okrem toho v súčasnosti existuje veľa príkladov kapiel, ktoré sú víkendovými bojovníkmi a žonglujú s rodinami a zamestnaním, pričom občas vyrazia na cesty a koncertujú. Ako kapela s niekoľkými otcami, kde všetci členovia majú aj iné úlohy a povinnosti, si to vyžaduje veľa plánovania. Znamená to tiež povedať „nie“ mnohým príležitostiam, ale o tom všetkom sme sa rozprávali predtým, ako sme sa rozhodli dať kapelu znova dokopy, len aby sme sa uistili, že sme všetci na rovnakej vlne čosa týka očakávaní. Nakoniec, radosť, ktorú máme z toho, že sme opäť na cestách, z opätovného nahrávania, opätovného kontaktu s fanúšikmi a byť na našej scéne vítaní späť s otvorenou náručou, prevyšuje všetky tie bolesti hlavy a tvrdú prácu. Sme všetci veľmi, veľmi vďační.
