Stále nás neomrzelo vyzvedať, čo majú v prehrávači osobnosti hudobnej scény, a aj preto tu máme ďalší diel nášho prehrávača. Tentokrát sme zisťovali, čo počúva gitarista Datra z kapely RozpoR.
Wolfbrigade – The Wolfman
Milujem Wolfpack a roky som neznášal Wolfbrigade, lebo mi to vždy v porovnaní s Wolfpack prišlo nudné, bez nápadu a s divným zvukom. Taký klasický crustový kolovrátok. Posledné dva albumy (Run With The Hunted a The Enemy: Reality) to však zmenili. Je to akoby návrat k tomu, čo robili Wolfpack. Skvelé nápady, dynamika a hlavne celková melancholická a epická atmosféra. A navyše pridali ešte štipku Motörheadu, ako sme na to boli zvyknutí napr. u Genocide SS… ideálny mix!
The Restarts – Panic
Pilotná skladba k ich novému albumu Uprising aj s Grétiným introm. V poslednej dobe som moc punk nepočúval, ale uplynulé týždne som sa k nemu trošku vrátil a to aj vďaka tomuto albumu. Je podľa mňa oveľa lepší, než ich predošlý Outsider, ktorý bol mierne rozladený a trochu nudný. Dnes im to hrá presne, nabrúsene a všetky skladby sú viac prepracované a zaujímavé. A gule to má také, ako sme u tejto kapely boli zvyknutí vždy. Je rok 2019 rokom dobrých albumov zavedených kapiel?
Cro-Mags – No One’s Victim
Starý Cro-Mags z obdobia The Age of Quarrel vôbec nemám rád a príde mi strašne nudný, zdĺhavý a sterilný. Proste hrozný a nechápem, že má také prívlastky ako najfrenetickejší a najzbesilejší hardcore a bla bla bla… Potom ale basák Harley Flanagan vydal v roku 2016 svoj sólový album s názvom Cro-Mags a to je niečo úplne iné. Síce nič originálne ani nové, ale jednoducho dobré. NY hardcore presne s tým, čo na ňom všetci máme radi. No a tento rok vychádzajú dve EP – Don’t Give In (z ktorej je aj skladba No One’s Victim) a From The Grave. Históriu súdnych ťahaníc medzi Flanaganom a bývalým spevákom Johnom Josephom ohľadom práv na názov Cro-Mags si radšej vygúglite, lebo je to dhšie než Kočnerov spis. Každopádne oba sedempalce sú už pod hlavičkou Cro-Mags, ale pokračujú v štýle Harleyho sólovky s vplyvom Suicidal Tendencies.
https://www.youtube.com/watch?v=hJYeYwRz4jo
Čad – Zbojnícke móresy
Priznávam, že som fanatický fanúšik Čadu a preto neobjektívny. Na druhej strane si myslím, že ich nový album Zabi ma! je najslabší za posledné roky ich tvorby. Vadí mi prílišné rozoberanie svojho vnútra v textoch a trochu nevýrazné skladby. Opakom je ale duet s Catastrofy – Zbojnícke móresy, ktorý album uzatvára. Parádny rap metalový hit s peknou ľudovou linkou a zábavným textom. Jeden z ich masterpiecov a zároveň top klip slovenskej scény tohto roka. Kukol som si ho už sedemstomilión krát, stále ma baví a hlavne ten koniec.:D Kde by bolo Slovensko bez Čadu? Asi niekde na úrovni strednej Afriky…
Živé kvety – To čo nás spája
Túto kapelu som za posledné obdobie vnímal viac cez hejt a výsmech voči nim, než cez ich hudbu. Potom som si náhodou pustil ich skladbu „To čo nás spája“ a tá pre mňa bola objav tohto roka. Zároveň mi v hlave vyvstala otázka: Prečo sú Živé kvety tak hejtované? Pretože taký text a refrén ako je v „To čo nás spája“ sa neobjavuje každý deň. Dokonca ani každý rok. Teda aspoň v Karpatskej kotline nie. Je to hit, témou totálne šitý na súčasnosť, ktorý jednoducho niekto musel napísať, inak by sa prestala točiť zemegula alebo by aspoň Dunaj zaplavil Petržalku. A napísali ho práve Živé kvety a nikto iný. Takže všetci hejteri, držte piče a majte trochu rešpektu, pretože Živých kvetov tu zase nemáme toľko jak tých umelých gýčových kokotín, čo sa dávajú na hroby.
