Stále nás baví zistovať, kto má čo v prehrávači. Ďalšou obetou našej rubriky bol tentokrát náš kolega a fotograf Brano Vartovnik.
Oasis – Definitely Maybe
Túto kapelu dnes už podľa mňa polovica planéty nenávidí a tá druhá by kludne predala nejaký životne dôležitý orgán, len aby ich mohla vidieť opäť pokope a naživo. Je mi jasné, že keď ľudia dnes počujú „Wonderwall“ tak sa bodajú do uší vidličkami, pred týmto singlom však Oasis vydali „Definitely Maybe“, čo je podľa mňa suverénne jeden z najväčších a najdokonalejších albumov modernej hudobnej histórie. Dodnes zhadzujem klobúk pred produkciou tejto dosky, ktorá z nej robí neuveriteľne vyvážené dielo a žiari tak medzi všetkými rockovými doskami ako najcennejší diamant.
Je tam špina a zároveň veľa svetla, je tam cítiť hlad spôsobený chudobou a ignoráciou po tom ukázať svoju energiu svetu. Je tam blues, rock´n´roll aj neurvalý pop. Vo zvuku cítiť dávku mačizmu ale zároveň lásku, je tam silná tenzia ale zároveň neskutočná, až chlapčenská uvolnenosť, bezprostrednosť a skutočnosť, že chalani nemajú čo stratiť, aj keď vedia, že chcú podať svoj životný výkon. Jednoducho pouličná elegancia so zdvihnutým prostredníkom a absolútny kult.
The Naked and Famous – Passive Me, Agressive You
Kapela, ktorá určité obdobie nechýbala na žiadnom playliste správneho hipsterského ožran happeningu. Ich single som vždy miloval a dlho som sa vyhýbal pusteniu celej dosky, z dôvodu, že sa zase sklamem a zbytok skladieb bude len akýmsi dutým tesnením.
Každopádne, v posledných týždňoch agresívnu muziku dosť obmedzujem a aj vzhľadom na to, že neustále celé dni pracujem, hodí sa mi vždy do pozadia aj niečo takéto. Je to vážne krásna a svieža doska, ktorá je príjemne strakatá a je akousi zvukovou oslavou života.
Znie to ako klišé ale je pravda, že akonáhle ju pustím, skladby vážne nemusím prepínať. Spolu s takými Postal Service alebo AIR určite patria medzi moje najoblúbenejšie projekty namočené v elektronike. Aj keď oni vlastne ani niesú úplne electro. Alebo ja neviem. No proste. Dajte si ich a nešpekulujte.
Dag Nasty – Can I Say
Keď sa pozornejšie zamierame na históriu a vývoj hudby, vždy sa vyskytnú kapely, resp. dosky, ktoré postavia chodníček niektorým z následnovnikov, a tí nakoniec čerpajúc z týchto diel zlíznu smotanu.
Can I Say od Dag Nasty je pre mňa jeden za najlepších melodických punkových albumov všetkých čias. Vyšiel už v roku 1986, čiže dokonca 2 roky pred kultovým „Suffer“ od Bad Religion. Can I Say je teda defacto jednou z dosiek, ktoré definujú.
A za to, že som zmeškal ich koncert vo Viedni pred pár rokmi sa dodnes mám chuť dopichať vetvičkou.
American Thrills – American Thrills
Na túto kapelu som narazil ani sám neviem ako, ale zrejme počas mojej chvíle hladu po nejakej čerstvej muzike počas lockdownu. Banda týpkov z Connecticutu hrá excelentne zahratý punk rock, ktorý je značne postrašený vplyvmi mid-west ema a človek sa pri ich muzike cíti ako jazdiac na skejte po chodníku niekde na americkom predmestí, všade sú popadané listy zo stromov a vo vzduchu je cítiť prvotná sviežosť prichádzajúcej jesene.
Musím povedať, že som niekolko rokov nepočul tak neskutočne vydarený debut. Ich prvé EP som točil doslova niekolko dní dookola. Na svojom youtube kanáli táto kapela postupne pridáva stále nové veci a doteraz som nenarazil vlastne ani na jednu, ktorá by bola vyslovene slabá. Fantastická kapela s výborným zvukom a velkí sympoši.
Woody Guthrie – My Dusty Road
Štýly ako country, bluegrass alebo folk ma celý život skôr úspešne otravovali a tým pádom som sa im vehementne vyhýbal. Ale moja túžba spoznávať (staro) nové veci sa skôr či neskôr vždy prejaví.
Woodieho piesne nemusia byť pre každého, obzvlášť nie pre tých, ktorým lezie na nervy prítomnosť politiky v hudbe, kedže jeho tvorba je nosičom tém, ako sociálna spravodlivosť, antifašizmus, chudoba, tvrdá práca, vyčlenenie či jednoduchá túžba po dôstojnom živote.
Keď už si teda niekto nepotrebuje všímať samotné texty, určite ho môže aspoň osloviť neodignorovateľný cit a talent pre kompozíciu a celkový hudobný prejav. Woodyho hra na gitare totiž nie je len hocijakým mlátením do strún a spev nie je len nejaký štekot do vetra. Vyskúšaj a uvidíš, čo povieš.
