ČAD: Musíš do toho ísť naplno a neojebávať, vtedy to zafunguje

Prišiel veľký pán, ktorý na mňa zrúkol. Ty si teda vandal, pomyslím si, ale on zrúkne ešte raz a toto už nemôže byť obyčajný vandalizmus, toto je oveľa extrémnejšie a temnejšie. Ručí ďalej a znie to sťa by sám čert udieral na kovadlinu. Frontman Pišta a extrémnejšia odnož Vandalov prichádzajú s novým zárezom – Čertová kovadlina…

Temnejšia stránka punkovej kapely Vandali ČAD prichádza s novým počinom Čertova kovadlina. Je to temné a tvrdé ako posledná doska alebo prichádzate opäť s niečím iným?

Pozdravujeme všetkých čitateľov, priateľov a drakov! Čertova kovadlina je ten najbrutálnejší album, aký sme kedy urobili. Nemám rád vychvaľovanie svojich vecí, ale chlape, mám pocit, že sa fakt vydaril. Dali sme doň všetko. Lásku, nenávisť, radosť i hnev. Absolútne nadšenie a odhodlanie.

ČAD získal za posledný album viacero ocenení, dokonca aj z Radioheads Award v kategórii hard/heavy. Evidentne máte širokospektrálnu fanúšikovskú základňu. Úspech s novou nahrávkou je asi očakávaný.

Nič sa nedá očakávať, s ničím sa nedá kalkulovať. Bolo by milé, ak by si našu nahrávku ľudia všimli, lebo to je veľká motivácia do ďalšej práce. Ale poviem ti, ako vnímam tento album. Mám z neho veľkú radosť. A to takú, že nepotrebujem od nikoho žiadnu pochvalu, ani spätnú väzbu, ani nejaké iné utvrdenie v tom, že je to dobré. Je to asi jediná nahrávka, ktorú som takto prijal a o ktorej som na 200 % presvedčený, že je skutočná a neskutočne silná. Je to tak trochu mimo nás.

Takže z toho máš ešte lepší pocit ako z predchádzajúceho albumu Ťažký kov? Čím vnímaš novinku inú oproti úspešnému predchodcovi?

Na Ťažkom kove sme makali jak draci. Keď to vyšlo von, cítil som, že pár skladieb mohlo mať väčšiu silu, že sme naplno nevyužili ich potenciál. Niektoré zase nepochopili ľudia. Napriek tomu tam však stále ostáva dosť silných vecí. Keď si zoženieš nejaké albumy populárneho stredného prúdu, tak tam nájdeš zväčša jeden hit a deväťkrát vatu. My sa snažíme, aby všetky songy boli silné, no nie vždy sa to podarí. Nedá sa to odhadnúť. Robil som rozhovor do rádia s Jiřím Zmožekom, on napísal napríklad – Lásko už mi není 20 let, alebo Goťákove Zvonky štěstí. Hovoril mi, že za život skomponoval vyše 800 piesní, ale pretrvalo ich len zopár desiatok. Z toho skutočné hity boli asi štyri skladby, hehehe. Nedá sa to ovplyvniť. Musíš do toho ísť naplno a neojebávať. Vtedy to občas zafunguje. Čertova kovadlina, aspoň pre mňa, funguje.

Mixáž a mastering za veľkou mlákou, veríte, že tam vedia lepšie spracovať materiál ako v našich podmienkach?

Keď pozeráš olympiádu, napríklad sánkarov. Skočia do tých saní a letia ako draci. A rozdiel medzi prvými, čo majú medailu a poslednými, čo nemajú nič je niekoľko stotín sekundy. Tak je to aj so zvukom. Normálny poslucháč by to možno ani nepostrehol, ale my to počujeme. Z Ameriky to znie o niekoľko stotín sekundy lepšie, hehehe. Má to gule jak šlak a zrazu všetky nástroje znejú a je dobre rozumieť spev a môžeš to dávať nahlas do nekonečna a stále to hrá dobre. To sú tie rozdiely.

Ako idete graficky zobraziť „temnotu“ na novom počine?

Bubeník Valér Tornád to zmákol temným čertom, ktorý hrá kladivami po organe, ktorý má miesto píšťal nákovy a v jeho strede planie neuhasiteľný oheň.

Čertova kovadlina prichádza opäť po nejakom čase na striedačku s vašom melodickejšou tvárou Vandalmi. Premýšľali ste niekedy, že by obe kapely fungovali ako jedna? Mixovali by sa melodické skladby s kovadlinami…

Niekedy sme nad tým uvažovali, ale nejde to. Zásadný problém je v tom, že kapely majú rozdielne ladenie, čiže by sme museli meniť nástroje od pesničky k pesničke a to nemá zmysel. Tiež atmosférou sú Vandali a Čad niekde úplne inde.

Nová doska opäť pod tvojim vydavateľstvom Limerick? Neprichádzalo do úvahy nejaký zahraničný label? 

Nad tým sme ani neuvažovali. V podstate to punkové „urob to sám“ pekne funguje. Nikto by nebol ochotný akceptovať našu filozofiu, že nahrávky sú za dobrovoľnú cenu. To je neekonomické, ak to robíš ako biznis. Potom je tu vec, že spievame po slovensky, a to nás obmedzuje na náš región. Napríklad Ťažký kov – druhý náklad robil Čurby z Obscene production, a bola to pre nás veľká česť a sme mu za to vďační.

Ako vnímate extrémnu muziku u nás na Slovensku a v Čechách? Je dostatok priestoru a nadšencov?

Punk ustúpil do úzadia, čo sa týka návštevnosti na koncertoch a aj počtu koncertov, ale podhubie žije, kapely robia nové songy. Extrémna scéna metalu a hardcore tiež ide po svojej línii. Čechy veľmi nesledujem, aj keď tam občas hráme. U nás ma zaujali napríklad Catastrofy, tých mám rád. Sú to fajn ľudia a to je vlastne viac ako muzika. Kluby sú, hrať sa dá. V podstate s trochou snahy môžeš urobiť turné po Slovensku. Určite prerobíš, ale budeš mať výlet. Za tie roky máme dosť kontaktov v každom meste. Samozrejme, ak to niekto číta, kto kapelu len rozbieha, tak sa mu môže zdať, že to nie je také jednoduché a že urobiť turné, alebo aspoň pár koncertov, je takmer nemožné. Všetko chce čas. Je to ako v prírode. Z malého mladého stromu nie je úroda. Ale keď jabloň zosilnie a pekne sa o ňu staráš, odmení sa ti. A kapela je rovnako takýto strom.

Bude teda k doske Čertová kovadlina aj nejaké menšie turné?

Baška – segra a basáčka bude mať bábätko. S Valérom Tornádom našim drahým bubencom a vlastne aj jej snúbencom, hehehe. Takže teraz trochu menej koncertov, ale určite niečo vymyslíme. Už posledné mesiace sme hrali iba v dvojici, ja a bubeník. V štúdiu album nahrala, ale zafajčené kluby s extrémnym hlukom a nadmerným výskytom pripitých priaznivcov extrémnej hudby sme jej zatrhli.

ČAD má dvadsať rokov, to už nejaký ten piatok. Kde dnes vnímate ČAD v porovnaní so začiatkami?

Keď sme ČAD zakladali mal som štrnásť rokov. Chlape prebehlo to rýchlo ako divá sviňa cez pole, hehehe. Dnes sme úplne inde. Mentálne aj hudobne. Prežili sme si všeličo, stretli sme veľa ľudí. Niektorí sa zdržali dlhšie, niektorí v tom ešte idú a niektorí zmizli rýchlo a ani nevieme kam. Pre nás je to stále je to radosť, rachot a baví nás to. Niekedy mi píšu ľudia, ktorí nás počúvajú a majú pätnásť, šestnásť rokov. Sa smejem. Vtedy mi to docvakne, ty kokos, veď oni sú mladší ako naša kapela, takže aj ja som už asi pekne starý pes a je to pravda. Ale ako sa píše v jednej básni, že aj cesnak – bielu má hlavu, ale zelenú vňať, tak aj mi, ešte vieme štípať, páliť a máme drajv – teda asi… hehe. Keď sme začínali, susedom sa práve narodil syn. Ten s našou strašnou hudbou vyrástol… Dnes počúva hip hop a punk nenávidí.

Pišta, stíhaš robiť množstvo vecí, aktuálne robievaš aj diskusie („Obludárium“ p.r.) so zaujímavými ľudmi z rôznych spektier spoločnosti. Ako si sa k tomu dostal a podľa čoho vyberáš ľudí? Dokonca sa ti tam podaril aj presah s tvrdšou hudbou…

Napriek svojmu strednému veku, hľadám si miesto v živote a často neviem ako ďalej. Tuším v sebe rôzne veci, ktoré musím urobiť, alebo ktoré by som chcel robiť. Milujem ľudí a ešte radšej mám, ak sa smejú. Preto aj Obludárium s Pištom Vandalom. Chcel som skúsiť, či na to mám, či to dám a tiež mi chýbalo, že tu podobnú talkshow nikto nerobí. Banášová to je inde, Kraus a Šíp sú Česi a tiež sú celkom inde. Snažím sa tam z času na čas prepašovať aj ľudí, ktorý majú vzťah k tvrdej hudbe. Napríklad Whiskyho zo Slobodnej Európy, Sama Marca. Ale napríklad aj Yxo z Hexu má rád thrash metal, fenomenálny ilustrátor Michal Ivan je starý metalista. V podstate k extrémnej hudbe inklinuje mnoho kvalitných ľudí a to je paráda.