Hladáte, čo si pustiť doma z reprákov? Máme pre vás zas trocha išpirácie. Tentoraz nám prezradil, čo má v prehrávači Dáša Fon Fľaša (Burina Records, Prach, Vločka, ex: Disident, Brigada, The Kľemones, Rúbanisko).
Music Go Music – Expressions
V rubrike nazvanej „Čo má v prehrávači“ by som mal uviesť iba túto jednu kapelu. Bola by to z 90 % pravda. Toto sa mi nestalo už FAKT dlho. A je k tomu aj príbeh. Kamarát a hudobný fajnšmeker Majo robí vždy na konci roku nadupanú CD výberovku nazvanú Noise + číslovka príslušného roku. V decembri mi dal Womanoise 2019 (áno, všetky kapely mali v sebe ženský element), mnoho songov mi odjebalo dekel (väčšinou také rýchle HC/punky), ale tá úplne posledná štyridsiatatretia pesnička trčala a sa mi zavŕtala do mozgu tak, že je tam doteraz. Už dlhší čas mám obdobie, kedy si hodne idem synth-pop či synth-punk (výsledkom je vlastne aj môj najnovší projekt), starom discu a funky, proste tanečné hity na diskošku (nedávno sa k tomu pridal ešte aj old school hip hop, ale o tom možno inokedy), takže inkriminovaný song „I Walk Alone“ bol akýmsi vyvrcholením hitovej disco obsesie a zapadol kráľovsky. Druhý vrchol bol, keď som si oba albumy „Expressions“ aj „Impressions“ objednal. A to je naozaj čo povedať, keďže vždy som bol veľký odporca objednávania z netu a celkovo na kúpu vinylov už fakt v posledných rokoch prdím, keď to teda porovnám so starými časmi lovca a zberača. Tu som si však fakt nevedel pomôcť. Music Go Music je retro-hitmaker-disco jak hovado, totálna zrážka ABBA a Blondie. Ovládajú abecedu odpredu, odzadu, aj zboku a chytili ma do svojej siete riadne. Ale riadne, boha!
The Wind-up Birds – The Land
Cestoval som tak raz vlakom do Prahy a omrzelo ma očúvať furt tie isté kapely dokola. Spomenul som si na kamoša Vyšňu, čo ma už pekných pár rôčkov zásobuje pre mňa novou muzikou a ešte doteraz som ani zďaleka nestihol vypočuť všetko, čo mi priebežne nahral do kompu. Tak som si len tak naslepo nahádzal do mp3-plejera samé neznáme veci z foldra od neho. A keď som to vo vlaku zapol, tak som pri jednom albume veľmi zbystril. Ale neukazovalo mi to názov kapely. Iba názvy songov. Ako nadšeného bežkára ma ihneď zaujala skladba „Cross Country“ (samozrejme, že neni o bežovaní, heh). Inokedy by som sa na to vyprdol, ale toto bolo také dobré, že som hneď volal Vyšňovi, aby mi prezdradil, čo to je za kapela, na základe mojich chabých indícií. Najprv tvrdil, že nič také mi nikdy nedával. Ale bolo to proste tak dávno, že už ani on nevedel. Do správy som mu napísal názvy všetkých piesní, on zakrátko vygúglil a už sme vedeli, čo sú to za vtáčkovia. Svižný post-punk z Leeds v takom tom ich anglickom nárečí, občas až taký deklamovaný „spev“. Už dlho sa mi nestalo, že by ma nejaký punk takto prekvapil. The Land je ich debutový album, zatiaľ som neskúmal ďalej. Ale budem, keď sa mi tento album obohrá.
Davová Psychóza – Emancipácia
Asi každý si po prvom vypočutí novej Davovky myslel všeličo, len nie, že je to super namakané. Ja tiež. Tomu sa hovorí očakávania a každá kultová kapela spolu so svojimi fans sa s tým musí nejak vyrovnať. Ale už od druhého posluchu sa to začalo meniť, a je to podľa mňa rovnocenne silný album ako ostatné. Má svoje miesto vo vývoji kapely. Pri tých starých albumoch je totiž jeden dôležitý aspekt úspechu a to je čas, počet vypočutí, čo umocňuje silu albumu. Čiže ten najnovší bude vždy na začiatku v nevýhode oproti „tým legendárnym“, tisíckrát počutým a prespievaným. Davovke určite neprospieva, že sú tak ďaleko od seba. Ale vykrívajú to fakt grandiózne. Koncertne sa neokukajú a na čerstvom albume „Emancipácia“ neni jeden slabý moment (ešte aj tí stredoveká vybrnkávačka je vlastne akousi verziou ich typických klávesových intier). Všetky atribúty ich tvorby tam sú. Silné texty, parádne vymyslené a zahraté songy, proste nezameniteľný magický superpank. Presne to je ten správny výraz, keď počujem ich piesne alebo vidím koncert. Vtedy cítim tú mágiu.
Braňo Alex – This Is Punkrock From Transylvania
Toto nie je žiadna novinka, ale album, ktorý som mal kedysi nahratý na kazete a tá kazeta sa otočila v magiči nespočetne krát. Deathrock/gotic punk od pankového hitmakera Braňa Alexa. Keď som sa dozvedel o reedícii, tak sa mi tie texty a melódie ihneď začali vynárať v hlave, dlho predtým ako som sa fyzicky dostal k vinylu a ihla padla na drážky. A odkedy som si vypočul dosku (stačilo fakt jeden jediný krát), tak všetky tie piesne znejú zase. Je to kráľovské dielo. Vôbec nechápem, keď sa niekto baví o kvalite záznamu. Podľa mňe je úplne super a iný si neviem predstaviť. Hlavne je to absolútne nepodstatné. Sú to totiž super songy a aj keby boli nahraté na zhnitej aparatúru v zemľanke, tak to budú furt proste bomby.
Happy Cocks – We Don´t Need Anything Special
Je začiatok milénia, vo vzduchu „skins and punks unity“, koncertujeme s kapelami Disident, Brigada, The Kľemones. A v tomto období sa z Nitry vynorí Happy Cocks. Doteraz najlepšia slovenská odpoveď na tzv. punk 77. Hrali sme spolu zopár akcií, vypili zopár pív. V roku 2000 nahrali debut. Mal som ho na kazete. A bol som toho prepočúvaný. Ale nemohol som si pomôcť. Takisto naživo. Mal som dokonca taký rituál, že som si z neho vždy aspoň kúsok doma vypočul, keď som sa chystal na koncert The Kľemones. Veru tak. Príbeh sa uzatvára, minulý rok vyšla vinylová reedícia. Všetko sedí, akurát nápis kapely na obale je oproti originálu zmenený. A veľká škoda, že sa tam ako bonusy nedostali aj songy z výberoviek, bolo by to dôstojné zhrnutie ich tvorby. Hádžem to na gramec, tancujem po izbe a som naspäť. Je začiatok milénia, vo vzduchu…
