Masový šport u nás láka stále menej ľudí na štadióny. Či to je spôsobené kvalitou futbalu, komercionalizáciou futbalu, nevyhovujúcimi štadiónmi alebo prítomnosťou terčov sú otázky, ktoré skúsili zodpovedať Igor s Marianom z trenčianskych tribún…
Slovenský futbal je rok čo rok v horšej fanúšikovskej situácii. Určite je to spôsobené aj tým, čo sa deje na tribúnach. Ako vnímate aktuálnu situáciu na štadiónoch vy? V ktorom klube je ako tak dobrá situácia?
Igor: Dôvodov prečo je na štadiónoch menej a menej fanúšikov je viacero a nie je to len problémom Slovenska. Náš futbal trápia mnohé problémy, ktoré sa odrážajú aj na návštevnosti. Jednak ide o korupciu, nezodpovedné spravovanie klubov a nedostatok financií, vďaka ktorým sa slovenská liga prepadla. Tieto faktory v prvom rade spôsobili úpadok návštevnosti.
Ďalej je tu fakt, že futbal sa stal konzumným produktom a teda veľa ľudí, ktorí majú futbal radi, radšej sledujú v telke zápasy zo zahraničia, namiesto toho aby prišli na štadión v svojom meste alebo obci. Byť pasívnym konzumentom je jednoduchšie a pohodlnejšie…
Ja to skôr chápem tak, že situácia na tribúnach je odrazom toho čo sa deje vo športe a aj v spoločnosti. Ak upadá kvalita ligy, kvalita štadiónov a naopak rastú korupčné aféry, či dokonca vstupné, tak na štadióny bude naďalej chodiť len menej a menej ľudí. Podobnú situáciu však máme nielen na Slovensku, ale aj v mnohých krajinách s ligami ktoré nepatria medzi úplnú európsku elitu.
V úvodných tohtoročných kolách sa stali otrasné veci na štadióne Slovana Bratislava, ale aj v štvrťoligovom zápase Interu Bratislava. Patrí aj toto na tribúny?
Igor: Tejto téme sme sa venovali v dvoch článkoch – Jeden Augustový Víkend I. a Jeden Augusotvý Víkend II. Nemyslím si že niečo takéto na tribúny patrí. Takéto udalosti na štadiónoch pri ktorých môže niekto prísť k vážnej fyzickej ujme, sú veľmi nezodpovedné, jednak voči konkrétnym osobám ale aj voči celej fanúšikovskej scéne, keďže takéto incidenty sú skvelé zámienky pre ďalšie represie zo strany štátu. V týchto konkrétnych prípadoch je tu veľa veci, ktoré „nehrajú”, ako bolo aj v článkoch načrtnuté.
Ako vnímate to čo sa udialo napríklad vo Veľkej Británii, kde sa zo štadiónov takmer vytratil fenomén hooligans?
Igor: V Británii v 90. tych rokoch zahájil štát, liga a zväz veľký boj proti „hooligans” skupinám. Bolo prevedených niekoľko policajných akcií počas ktorých boli pozatváraní mnohí významní a vedúci ľudia z hools scény. Boli zavedené nové „bezpečnostné” prvky na štadiónoch (ako kamerové systémy) a nová legislatíva (napríklad zákazy vstupu).
Celé akcie na vypratanie hools zo štadiónov išli ruka v ruke s väčšou komercionalizáciou anglického futbalu, napríklad viac reklám, vyššie ceny vstupeniek, či štadióny na sedenie. Tieto kroky v konečnom dôsledku viedli k potlačeniu veľkej časti scény aktívnych fanúšikov, minimálne v Premier League a v Championship (druhá liga).
Z mojich skúsenosti z Premier League, už ťažko môžeme hovoriť o nejakej skvelej „anglickej atmosfére” na štadiónoch, lebo väčšina ľudí si tam chodí posedieť a skonzumovať produkt – futbal. Pravidelne vypredané štadióny má iba niekoľko tímov z Premier League a „pravú atmosféru” si zachovali len menšie tímy. Vo veľkokluboch ako Manchester United, Chelsea, Arsenal, či Liverpool ju už tak ľahko nenájdete.
Čo všetko by bolo dobré spraviť, aby sa na naše štadióny vrátili diváci? Viete si predstaviť aj návrat rodín s deťmi?
Igor: V prvom rade by bolo potrebné riešiť všeobecné problémy nášho futbalu – korupcia, nezodpovedné financovanie, dlhodobý únik talentov a slabá práca s mládežou, čo by pozdvihlo dlhodobú úroveň ligy a verím, že by aj prilákalo aj viac ľudí.
Dôležité je aj to akým spôsobom sa pristupuje k tým fanúšikom čo na zápasy chodia. Momentálne je to mix medzi zločincom a konzumentom. Buď sú zavádzané nové „bezpečnostné” opatrenia a v médiách sa píše o nebezpečných výtržníkoch a násilí, alebo sú fanúšikovia primárne ciele marketingu. Vzťah medzi klubmi a svojimi fanúšikmi, by mal byť obojstranný a konštruktívny, postavený na dialógu a rešpekte a nie bipolárnym akým je – teda buď si zákazník alebo zločinec.
Rovnako by bolo vhodné dať do poriadku niektoré naše štadióny. Nemyslím tým výstavbu nových, ale skôr rekonštrukciu existujúcich priestorov, tak aby si bolo k dispozícii a bolo dostupných dosť občerstvenia, záchodov a iných základných zariadení pre domácich a aj hosťujúcich fanúšikov.
Čo sa týka rodín s deťmi, nevidím problém prečo by nemohli chodiť vo väčších počtoch. Predsa na mnohých štadiónoch v Európe sú takéto sektory, pre rodičov s deťmi, čo je podľa mňa dobrý krok. Netreba si však robiť ilúzie, futbal nikdy nebol a ani nikde nie je primárne celorodinnou aktivitou, kam masovo chodia rodiny tráviť víkendové dni. O rodinách s deťmi sa síce veľa hovorí, ale v reály je to len malá časť divákov a určite nie tých ktorí by sa podieľali na tvorbe atmosféry na zápasoch.
Čomu všetkému pomôžu nové štadióny? Je toto cesta na zlepšenie atmosféry na štadiónoch?
Igor: Myslím si, že rekonštrukcia štadiónov by mala pozitívny vplyv na návštevnosť zápasov. Ako som povedal, nemusí ísť nutne o nové štadióny, keďže nové stánky sú často sterilné a komerčne zamerané a vytráca sa z nich atmosféra a charakter starších stánkov. Problémom je skôr to, že existujúce štadióny sú v hroznom stave. Niekde opadáva omietka, niekde neje dosť záchodov a stravovaných zariadení a na niektorých štadiónoch je dokonca porušená statika budovy. Myslím si však, že komplexná rekonštrukcia, či prípadne výstavba nových, ale rozumných, štadiónov by mohla prilákať viac ľudí na tribúny. Štadióny však nie sú ten najhlavnejší problém.
Myslíte si, že celkovo by našim štadiónom pomohla väčšia bezpečnosť?
Igor: To čo sa chápe pod „bezpečnosťou” – turnikety, zákazy vstupu, kamerové systémy, telesné prehliadky a podobne, ja chápem ako jeden z veľkých problémov. Vravím, k fanúšikom sa často pristupuje ako zločincom, alebo výtržníkom, už pred tým než vôbec začne zápas. Pod zámienkou bezpečnosti sa práve prijímajú opatrenia ktoré väčšinou potláčajú a komplikujú život tým pár aktívnym fanúšikom, ktorí na naše tribúny ešte chodia. Pre mňa sú takéto represívne kroky, súčasťou problému, než nejakým riešením. V uplynulých dňoch bol prijatý nový zákon, ktorý dáva viac právomocí do rúk usporiadateľov, súkromných bezpečnostných spoločností a polície. Od januára 2014, bude možné dostať pokutu do výšky 3000€ len za urážku, SFZ, polície či usporiadateľa. Takto vyzerajú kroky, ktoré sú prijímané pod zámienkou „bezpečnosti“.
Viete si predstaviť, že by sa niektorý zo slovenských klubov prihlásil k filozofii ako má napr. v Nemecku FC St.Pauli? Myslíte, že by to pritiahlo ľudí na štadión?
Igor: Musíme rozlišovať medzi postojom klubu a fanúšikov. Samotný klub FC. St. Pauli má filozofiu rovnakú, ako veľká väčšina klubov a to zarobiť peniaze. Fanúšikovská scéna okolo klubu, to už je niečo iné. Klub v prvom rade ťaží z kultúry štvrte St. Pauli ako takej a imidžu a postojov fanúšikov. Napríklad lebka s prekríženými hnátmi a nápisom St. Pauli – jeden zo symbolov klubu, bol najprv dizajnom fanúšikov, ktorí ho využívali na svojich vlajkách, šáloch či tričkách. Klub si na neho dal registrovať ochrannú známku a odvtedy, ho už na materiáloch robených priamo fanúšikmi nevidíte, lebo inak by museli platiť klubu provízie.
Čo sa týka fanúšikov tak to je dlhodobý príbeh. Tá fanušikovská scéna ako ju poznáme teraz začala vznikať v 80. tych rokoch a i tam museli najprv spraviť poriadok s tými pár terčami čo tam chodili. Neskôr sa klub skôr snažil prispôsobiť postojom fanúšikom, než naopak. A fanúšikovia St. Pauli si toho museli s klubom veľa vybojovať. V tom ako tam scéna vyzerá sa skôr odráža dlhodobý vývoj a reálie Hamburgu a štvrte St. Pauli, viac než hocičo iné. Na našom blogu sme uverejnili rozhovor s Ultras Sankt Pauli, ktorí vám toho objasní viac.
Ak by sa k takejto filozofii postavil akýkoľvek klub na Slovensku, myslíte, že by si získal fanúšikov aj z druhej stany republiky? Alebo je ťažké fanúšikom z opačnej strany fandiť klubu z iného mesta?
Igor: Pre mňa je v prvom rade podstatná aktivita fanúšikov. Mali by sme to byť my fanúšikovia kto bude iniciovať zmeny, či už v dianí v klube alebo na tribúnach a nemali by sme pri tom čakať na konanie z hora, či už z klubu alebo zväzu či nebodaj štátu. Čiže netreba čakať na klub, alebo niekoho iného, ale musíme začať sami a od seba.
Čo sa týka fandenia „na diaľku”, tak opäť si myslím, že dôraz by každý mal dávať na dianie vo svojom meste a svojom okolí a snažiť sa v prvom rade angažovať tam. Samozrejme nie vždy je to úplne možné a v takom prípade je pochopiteľné, že ľudia fandia týmom, ktoré síce nie sú z ich mesta, no klub, alebo fanúšikovská scéna je im sympatická. V podstate proti tomu nič nemám, chápem že niekomu sa môže páčiť napríklad Bohemka, Trenčín, spomínané St. Pauli, alebo iný klub, ak však ľudia budú fandiť „na diaľku” a nezaujímať sa o svoje okolie a svoje mesto, tak sa dlhodobo nič nezmení. Samozrejme ak sa bavíme o tom že niekto fandí týmu z mesta zo svojho širšieho okolia tak je to už niečo iné. Ja si myslím, že na prvom mieste by vždy malo byť dianie, takpovediac doma, teda vo svojom meste, štvrti a okolí a až druhotné, niečo čo sa deje niekde ďaleko.
Cez leto ste organizovali akciu „UAFA Cup“ – antirasistický futbalový turnaj. Ako to dopadlo? Chystáte niečo podobné do budúcnosti?
Igor: Osobne si myslím, že akcia bola úspešná. Zúčastnili sa ho ľudia z celého Slovenska a aj z Česka, podarilo sa nám vyzbierať peniaze, ktoré išli na pomoc miestnemu domovu sociálnych služieb a podarilo sa nám pospájať ľudí z rôznych scén a mieste. Vyšlo nám počasie, mali sme skveli priestor a na turnaji bola dobrá atmosfére. Ja si myslím, že to bola dobrá akcia na ktorej chceme do budúcnosti budovať, zlepšovať a rozširovať ju, keďže má potenciál. Oficiálne tento rok to bol prvý ročník a plánujeme, ďalšie, lepšie pokračovanie.
Marian: Impulzom k tejto akcii bol minuloročný turnaj, ktorý sme organizovali na podporu
fanúšikov bieloruského klubu Partizan (MTZ Ripo) Minsk, ktorý v tom čase po odchode majiteľa a hlavného sponzora čelil finančným problémom a klubu hrozil zánik. Pre sympatie k bieloruským ultras, sme sa rozhodli usporiadať turnaj, na ktorom by sme vyzbierali peniaze a čiastočne sa tak pripojili k finančnej zbierke. Turnaj dopadol nad naše očakávanie a do Bieloruska putovalo cca 500 €. Účasť bola napriek rýchlej organizácií hojná a veľmi nás potešila reakcia ľudí zo scény, ktorý sa turnaja zúčastnili. Aj to nás motivovalo dať dokopy niečo podobné aj v tomto roku. Prvý ročník UAFA Cup-u sa rozbehol veľmi slušne za účasti 17-tich tímov a keďže bol opäť benefičný (vyzbierané peniaze boli odovzdané Domovu sociálnych služieb Adamovské Kochanovce), chceli sme ukázať, že spojenie ultras/fans nie je len o výtržnostiach a brutalite ako sa prezentuje v masmediálnom svete, ale aj o nezištnej pomoci ľuďom, ktorý peniaze potrebujú viac. Turnaj iniciovala skupina Ultras Trenčín v spolupráci s Tribúny sú naše a s veľkou podporou futbalového klubu AS Trenčín. Napriek veľkej snahe sa nám však nepodarilo na turnaj dotiahnuť viac tímov zo zahraničia, nakoľko sa v tom čase konal známejší turnaj Antira. Toto však bolo iba malé bezvýznamné mínus k inak veľmi vydarenej akcii. V budúcom roku bude naša snaha o to väčšia, aby sme našu pozornosť zaujali aj za našimi hranicami.
Rozpor, ako jedna zo zúčastnených kapiel vypustila tento rok na svetlo sveta skladbu „Laugaricio“ o trenčianskych fanúšikoch. Ako vnímate situáciu v trenčianskom fanúšikovskom tábore vy?
Igor: Pokiaľ sa nemýlim tak túto pesničku aj prvý krát hrali na našej akcii a song sa hráva aj na trenčianskom štadióne, dokonca bola aj na zápasoch v pohári UEFA. Čiže celkom sa uchytil.
Z osobných skúsenosti viem, že žiadna fans scéna nie je úplne jednoliata a ťažko sa o ňom preto hovorí ako celku. Poznám v tomto tábore veľa ľudí, ktorí majú otvorený postoj proti rasizmu, fašizmu a totalite a tento postoj aj viackrát verejne prezentovali. Sú na Slovensku najväčší tábor kde je veľa ľudí s takýmito, otvorenými postojmi čo je super a hlavne človek v kotli nemá náckov. Ale tam to nie je úplne jednoliate a Trenčín nie je nejaký, výrazne politický tábor. Tak či onak, ja tam vždy veľmi rád zavítam a na mnohých zápasoch som zažil jedinečnú atmosféru a mám odtiaľ mnoho skvelých zážitkov. Stále však verím, že sa aj v ďalších rokoch nájdu ľudia, ktorí ho budú usmerňovať smerom preč od rasizmu a fašistických prejavov v kotli.
Marian: Ako fanúšik Trenčína vyjadrím názor na situáciu iba z pohľadu jednotlivca, nakoľko nemôžem hovoriť za celú skupinu.
Nie je tajomstvom, že Ultras Trenčín sa od začiatku formovania skupiny jasne dištancuje od prejavov rasizmu, fašizmu, neonacizmu a vlastne od akejkoľvek ideológie smerujúcej k totalitným režimom, vrátane bolševizmu/komuniznu. Niekoľko krát za čas fungovania sme sa takto aj verejne prezentovali. Ako jediní z väčších ultras skupín medzi sebou nemáme žiadneho nácka. Aj pre tieto postoje sme sa stali tŕňom v oku a ležíme v žalúdku ostatným fanúšikom po celom Slovensku, ktorý sa hlásia k pravici. A že ich neni na Slovensku málo, veľmi dobre vieme. Každopádne si takisto myslím, že v trenčianskom kotli sa politika nerieši a mýty o ľavicových asociálnych fetkách z rôznych internetových diskusií nám vyznejú smiešne.
Osobne si myslím, že k futbalu istým spôsobom politika patrí, ale keďže z väčšej časti je to ľuďom v kotli jedno, tak sa tieto veci moc nedostávajú na povrch. Nie sme ešte tak vyzretý ako rôzne fans skupiny zo zahraničia, ale aj napriek tomu sme sa dostali do pozornosti na akciách ma medzinárodnej úrovni, kde sme reprezentovali našu skupinu (turnaje Mondiali Antirazzisti v Taliansku a Antira v nemeckom Hamburgu). Takisto pevne verím, že smerovanie Ultras Trenčín bude aj naďalej pokračovať v svetle antifašizmu a snáď aj k lepšej organizovanosti, keďže z hľadiska počtov a supportu je to občas slabšie!
